Rozhovor Rodina, v ktorej sa žije inak „Keď sme začínali, nemali sme žiadne prostriedky, ale chceli sme dať do poriadku celú budovu kaštieľa a obrábať hektárovú parcelu,“ hovorí páter BRANKO JOZEF TUPÝ (52) o diele Božom s Komunitou Kráľovnej pokoja. Zuzana Artimová 06.04.2025 BRANKO JOZEF TUPÝ (1973) je moderátor Komunity Kráľovnej pokoja, ktorej charizmou je spoločný […]

Rozhovor

Rodina, v ktorej sa žije inak

„Keď sme začínali, nemali sme žiadne prostriedky, ale chceli sme dať do poriadku celú budovu kaštieľa a obrábať hektárovú parcelu,“ hovorí páter BRANKO JOZEF TUPÝ (52) o diele Božom s Komunitou Kráľovnej pokoja.

Zuzana Artimová 06.04.2025

BRANKO JOZEF TUPÝ (1973) je moderátor Komunity Kráľovnej pokoja, ktorej charizmou je spoločný život s „chudobnými“ podľa Pánovho evanjelia. Komunita sa ujíma mladých mužov, ktorí po ukončení ústavnej starostlivosti dovŕšením dospelosti prišli o zaistenie zmysluplnej budúcnosti. Snímka: Ján Lauko

Čo bolo vašou prioritou, keď ste v roku 1993 komunitu zakladali, a čo sú vaše priority dnes?

V roku 1993 som bol mladučký, mal som 20 rokov. V tom veku si človek hľadá svoje miesto v živote. S úsmevom hovorím, že nezáväznú, voľnú mladosť som úplne preskočil.

Bol som rok v noviciáte u verbistov, ale ďalej som nepokračoval a vrátil som sa domov. Začal som diaľkovo študovať teológiu a zároveň som si robil civilnú vojenskú službu. Po jej skončení som mal v pláne vstúpiť do Komunity blahoslavenstiev.

Navštevoval som aj chorých v nemocnici, nosil som im Eucharistiu. Vtedy som sa zoznámil s pátrom lazaristom Rudolfom Priedhorským.

Ako toto stretnutie ovplyvnilo váš ďalší život?

Pátrovi Rudkovi ležali na srdci mladí ľudia s mentálnym postihnutím, ktorí po dovŕšení plnoletosti odchádzali zo špeciálnych internátnych škôl väčšinou do azylových domov. Žiaľ, bez zaistenia budúcnosti.

Páter pomáhal založiť v Banskej Bystrici zariadenie pre dievčatá a túžil založiť niečo také aj pre chlapcov. Vo mne bola túžba po kňazskej službe a zároveň komunitnom živote.

To v sebe zahŕňa aj idea pomoci pátra Priedhorského?

Jeho predstava mi bola blízka a doplnili sme ju o moju predstavu komunitného života: členovia komunity by žili pod jednou strechou s klientmi, ktorým budú poskytovať službu starostlivosti.

Chceli sme si nielen vyprosovať nejaké dary a granty, ale aj sami k fungovaniu komunity prispievať. „S námahou našich rúk a v pote našej tváre“ – ako hovorí svätý Vincent de Paul.

Prvá strecha nad hlavou komunity bol kaštieľ v Radošine. Ako ste sa k nemu dostali?

Ponúkol nám ho kardinál Korec, po totalite vrátili kaštieľ Nitrianskemu biskupstvu. Bola pri ňom aj poľnohospodárska pôda, čo rozhodlo. Hoci stavba bola v dezolátnom stave, ponuku sme prijali.

Nasťahoval som sa doň na jeseň 1993 aj s niekoľkými mladíkmi, ktorých priviedol páter Rudko. Ale keď prišla zima, ušli sme odtiaľ (úsmev). Bolo tam veľmi chladno, nemali sme ani elektrinu, svietili sme petrolejovými lampami.

To bolo drsné. Kto vás vtedy prijal?

Moji rodičia boli ochotní prijať k  nám domov na prezimovanie mňa aj týchto chlapcov. Keď zima poľavila, vrátili sme sa do kaštieľa. V jednej ako-tak obývateľnej miestnosti sme spali aj varili.

Keď ešte nebol dlhý deň a svetlo, išli sme po večernej svätej omši hneď spať, aby sme čím skôr zhasli petrolejku, lebo to smrdelo a bolela nás z toho hlava.

Kto vám finančne pomáhal s opravami?

Písal som žiadosti na rôzne zahraničné organizácie. Sestra, ktorá učí angličtinu, mi ich pomáhala prekladať. Boli to stovky listov. Odpovedali nám, že oni nám finančnú pomoc nemôžu poskytnúť, ale dali nám iné adresy.

Tak sme sa dostali aj k holandským katolíckym nadáciám. Pán van der Veen osobne navštevoval žiadateľov o pomoc. Na základe jeho odporúčania nadácie rozhodovali, koho a ako podporia. Museli sme ho zaujať, lebo sme potom dostali prvú podporu.

Na čo si pomyslíte, keď spomínate na tieto začiatky?

Keď si teraz spomeniem, ako sme žili, tak to bolo skutočne na hranici. Ale určite bolo Božie riadenie, že som sa dostal k tejto službe, pritom som ani sám nevedel, čo všetko obnáša.

Myslím, že keby to Pán Boh chcel so mnou zopakovať, tak by ma cez to všetko znovu previedol. Páter Rudko mal predstavy a vízie, ja som bol reálny a praktický, takže sme sa dopĺňali.

A tak sa dielo pomaly realizovalo.

Raz k nám prišli na návštevu rehoľné sestričky z Paríža, kde sme tiež žiadali o podporu. Otec Rudko ich viezol do Radošiny na starej lade. Vzadu mal naloženú aj toaletnú misu, lebo ani poriadne WC sme vtedy ešte nemali.

Sestričky boli zhrozené (úsmev). Odvtedy, keď čítam Sväté písmo, že človek by si mal spočítať, s čím ide bojovať alebo stavať, vždy si spomeniem na to, ako sme začínali, lebo na túto stať oni poukazovali.

Nemali sme žiadne prostriedky a chceli sme dať do poriadku celú budovu kaštieľa a okrem toho obrábať hektárovú parcelu.

Nikdy vám za tridsať rokov nenapadlo, že by ste opustili komunitu a venovali sa niečomu inému?

Nie. Mňa by nič iné nenapĺňalo. Ako dvadsaťročný som síce nemal predstavu, čo a ako bude. Rodičia ma však vychovali tak, že práca bola súčasť môjho života, nie nejaké bremeno.

Myslím, že každé dieťa treba odmalička viesť k tomu, aby si vytvorilo vzťah k práci. Nemožno ho do osemnástich rokov nechať, že nemusí s ničím pomáhať. Lebo keď bude musieť odrazu pracovať, práca sa preň môže stať celoživotným utrpením.

Rodičia zvyknú odhovárať deti od rehoľného života. Vaši rodičia to nerobili?

Otec to robil. Keď som v osemnástke povedal, že idem za kňaza, nevedel sa s tým zmieriť. Bolo to veľmi ťažké, no išiel som si za svojím. Rodičia mali predstavu, že budem lekár. Aj mne to bolo blízke. Ešte na strednej škole som plánoval medicínu a popritom tajné štúdium teológie. Po páde totality s tým už nebol žiadny problém.

Zmenil otec neskôr názor?

V roku 1995 odišiel z práce a prišiel mi pomáhať do Radošiny. Bol poľnohospodár, vedel podojiť kravu, ale mal na starosti i ekonomické veci. Začal sa na obed predmodlievať ruženec a aj večer som ho vídaval, ako sa modlí na kolenách.

Bola to u neho úplná premena. Teraz je už vo večnosti. Mamka ešte žije, je so mnou v Močenku. Stále ma podporuje, aj keď je už na lôžku. Ale kým vládala, ako stredoškolská profesorka slovenčiny učila chlapcov.

Kedy sa podarilo dokončiť rekonštrukciu radošinského kaštieľa?

V roku 2000. Kardinál Korec prišiel požehnať kaplnku. Veľmi sa mu u nás páčilo. Potom som k nemu chodil každé dva mesiace, lebo sa o našu komunitu zaujímal.

Ako sa začal váš príbeh v Močenku?

Keď odtiaľ odišli sestričky vincentky, kardinál Korec navrhol na komisii, aby oslovili nás, či nemáme záujem, lebo vedel, že v Radošine už máme naplnený počet klientov a hľadáme ďalší objekt. Aj keď sa nám niečo rysovalo na Orave, prijali sme ponuku prevziať do užívania kaštieľ v Močenku.

V kaštieli v Močenku ste prijali aj kňazskú vysviacku.

Biskup Eduard Kojnok ma vysvätil 22. augusta 2003. Kardinál Korec mi prišiel hneď na druhý deň zablahoželať ku kňazstvu a priniesol mi kalich a ďalšie veci. Primičnú svätú omšu som slávil v kaštieli v Radošine.

Už ste vtedy ako komunita tvorili takpovediac jednu rodinu?

Ako sa hovorí, naši klienti sú inak obdarovaní, ale okrem mentálneho obmedzenia majú aj ďalší problém a to je, že nemajú nikoho za sebou, žiadne rodinné zázemie. Takže sa skutočne snažíme vytvoriť im pocit rodiny, domova.

Členovia rodiny majú väčšinou rozdelené povinnosti. Platí to aj u vás?

Každý deň je jasný režim a program, kedy je práca, voľno, modlitby. Keď k nám postupne prichádzali ďalší chlapci po osemnástke – a boli všelijakí –, veľmi to pomohlo.

Každý večer sme mali komunitné stretnutie, kde sme menovite hodnotili, kto čo a ako urobil, aj kde bol problém. Chlapci si uvedomili svoje miesto v komunite, že všetci tvoríme rodinu, ale zistili aj to, že majú zodpovednosť – keď jeden niečo zanedbá, druhý musí za neho potiahnuť.

Čo im ešte pomohlo posúvať sa?

Napríklad aj to, že sme začali chovať zvieratá, pri ktorých sa nedá povedať „mne sa nechce vstávať“.

Ale určite sa to niekedy stane. Čo vtedy?

Stane sa, ale snažíme sa tomu predchádzať tak, že sa striedajú pri rôznych činnostiach: pomáhajú v kuchyni, pri upratovaní, praní, nakupovaní či v záhrade. Nič z toho, čo dopestujeme a dochováme, nedávame preč, všetko je pre vlastnú spotrebu.

Máme zriadenú aj chránenú dielňu, a tak sú klienti zároveň aj zamestnancami. Okrem toho dbáme na duchovnú stránku. Keďže nie sme bežné zariadenie sociálnych služieb, je tu úplne iný štýl života.

Chlapci sa zúčastňujú na svätých omšiach, adoráciách, modlia sa ruženec. Tiež majú čas na osobný oddych, čítanie, prechádzku. A majú tu vybudovanú aj kompletnú rehabilitáciu.

Máte štyri doktoráty. Ako ste to stihli popri službe?

Tak, že som oral a popritom som si niečo čítal (úsmev). Za tri roky som zrazu mal štyri doktoráty vrátane teológie, sociálnej práce a pedagogiky – vtedy som písal prácu o sv. Terezke z Lisieux.

Môjmu srdcu je jej učenie veľmi blízke. Čím viac do toho človek preniká, tým väčšmi zisťuje, že to nie sú iba kvetinky, ale veľká hĺbka.

Svätej Terezke ste robili aj šoféra.

Dlhé roky som sa snažil, aby sa relikvie sv. Terezky dostali na Slovensko. Keď k nám konečne v roku 2016 prišli, dva týždne som vozil sv. Terezku po celom Slovensku.

Bola to Božia milosť, že sme ju mohli privítať v Močenku aj v Radošine. Uctiť si ju prišlo toľko ľudí, že som sa nemohol dostať do svojej izby.