Budeme vďační za akúkoľvek pomoc: ľudskú, duchovnú, finančnú. Všetkým dobrodincov vyslovujeme úprimné Pán Boh zaplať! č.ú.: SK41 0200 0000 0000 7533 3192

Komunita Kráľovnej pokoja

Kresťanská komunita a charitné dielo pre deti, mladých ľudí a seniorov
Pokoj – poslanie a povinnosť

Vydávať svedectvo o pokoji a vychovávať k pokoju – to sú najaktuálnejšie úlohy vo svete, v ktorom sa na horizonte črtajú ďalšie skúšky a nebezpečenstvá ohrozujúce pokojné spolunažívanie ľudstva. Aj dnes je pokoj možný. Áno, on nie je iba možný, ale dokonca povinnosťou! Vzhľadom na tragédie, ktoré ľudstvo naďalej postihujú, je naliehavo potrebné presvedčiť národy o tom, že pokoj je možný.“ S touto výzvou sa na nás obracia Svätý Otec Ján Pavol II. Aj ďalšie osobnosti Katolíckej Cirkvi v poslednom čase stále viac hovoria o podmienkach zachovávania pokoja v dnešnej dobe. „V súčasnosti si začíname uvedomovať, že je oveľa ťažšie nastolovať pokoj v čase mieru ako v obdobiach vojny. Nikdy predtým sa vojna neusadila v lone pokoja.“ Konštatoval kardinál Roger Etchegaray, emeritný predseda Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj.

Ako sa Cirkev snaží konať v prospech pokoja? Je právnickou osobou medzinárodného práva, ktorá má vlastnú moc vládnutia čisto náboženskej povahy. Pokúša sa byť hlasom svedomia ľudí a národov. V tejto funkcii robí Cirkev dielo výchovy – učí umeniu pokoja. Základné piliere tejto výchovy menuje kardinál Jean-Louis Tauran, bývalý sekretár pre vzťahy so štátmi. Postoj Cirkvi sa zakladá na ústrednom význame ľudskej osoby a jej práv, na napomáhaní a obrane pokoja a potvrdzovaní toho, že pokoj neznamená iba neprítomnosť konfliktov, ale aj existenciu poriadku, ktorý sa opiera o právo a spravodlivosť. Preto neexistuje pokoj bez spravodlivosti. Svedectvom je napríklad postoj Svätej stolice počas nedávnej krízy v Iraku, ktorá vždy uprednostňovala cestu rokovania a diplomatického riešenia, okrem prípadov právoplatnej obrany. Každé násilie rodí nové násilie! Každá krajina by mala rešpektovať princípy medzinárodného práva a konvencie, na ktoré je viazaná. Keby sa rešpektovala právna štruktúra, ktorú medzinárodné spoločenstvo vybudovalo, a špeciálne princíp Pacta sunt servanda (dohody treba dodržiavať), mohli by sme sa vyhnúť mnohému krvipreliatiu a medzinárodným krízovým situáciám. Moc zákona musí triumfovať nad zákonom moci. Diplomacia Svätej stolice sa pokúša pomáhať zodpovedným predstaviteľom, aby našli spravodlivé riešenia pre blaho sveta. Aj pri prezentovaní demokracie, ktorá znamená účasť a zodpovednosť, práva i povinnosti a vytvára rámec, v ktorom sa mocnári musia zodpovedať pred národom, Cirkvi leží na srdci ústredná úloha človeka. Preto obraňuje predovšetkým právo na život od jeho počiatku až po prirodzenú smrť. Žiaľ, ešte stále existujú zákony a situácie, ktoré privádzajú ľudský život do nebezpečenstva, ako je schválenie potratu, výskum embryí a povolenie eutanázie. Život je základňou pre všetky ďalšie základné práva. Medzi nimi má náboženská sloboda mimoriadny význam – ak sa potláča, sú ohrozené aj všetky ostatné základné slobody.

V tomto príspevku by som sa chcel pozastaviť nad niektorými čerstvými pápežskými posolstvami, ktoré sa týkajú pokoja.

Svätý Otec napísal 15. decembra posolstvo k 90. svetovému dňu emigrantov a utečencov, ktorý sa bude sláviť v roku 2004 v miestnych cirkvách v deň, ktorý stanovili biskupské konferencie. Tohoročná téma dňa znie: Migrácie v perspektíve pokoja. Svätý Otec v posolstve okrem iného píše: „Žiaľ sme zvyknutí, že sme svedkami beznádejného putovania emigrantov, zúfalého úteku utečencov, ich príchodu všetkými možnými prostriedkami do najbohatších krajín v úsilí zabezpečiť potreby svoje i svojich rodín. Preto naše otázky znejú: Ako môžeme hovoriť o pokoji, keď dostávame správy o napätiach z toľkých regiónov sveta? Ako môže jav migrácie prispieť k budovaniu pokoja medzi ľuďmi?“ Zdôraznil, že pokoj nie je iba neprítomnosť konfliktov a povzbudil ku gestám a konkrétnemu úsiliu o odpustenie a zmierenie, o prekonávanie rozdielov a rozdelenia a ďalej napísal: „Nemôže existovať nijaký pokoj bez spravodlivosti a rešpektovania ľudských práv. Vytvárať špecifické pokojné podmienky pre migrantov a utečencov znamená seriózne pracovať na zabezpečení predovšetkým práva nemusieť sa vysťahovať, to znamená práva žiť v pokoji a dôstojnosti vo vlastnej krajine.“ Ján Pavol II. ďalej pripomína: „Existuje aj právo emigrovať. Je na vládach, aby regulovali príliv migrantov s plným rešpektovaním dôstojnosti ľudí a potrieb ich rodín a mali na mysli potreby spoločností, ktoré týchto migrantov prijímajú.
Nech nie je nikto je necitlivý k podmienkam, v ktorých toľkí emigranti žijú! Musíme oceniť veľké úsilie mnohých verejných i súkromných organizácií o zlepšenie ťažkej situácie v mnohých regiónoch sveta. Nesieme nikdy prestať odsudzovať obchod tých, ktorí bez škrupúľ opúšťajú ľudí na mori v preťažených lodiach, ľudí, ktorí zúfalo hľadajú istejšiu budúcnosť.“
Svätý Otec pripomína, že napriek týmto problémom „migranti dokážu ponúknuť hodnotný prínos k zabezpečeniu pokoja. Môžu uľahčiť výmenu a porozumenie medzi kultúrami ako aj medzi ľuďmi a spoločenstvami. Ak sa napomáha postupné integrovanie imigrantov bude menšie riziko, že vytvoria getá, kde sú izolovaní od spoločenského prostredia, čo má niekedy za následok túžbu postupne ovládnuť toto územie.“ Na záver Ján Pavol II. v posolstve zdôrazňuje: „Ak sen pokojného sveta bude v srdciach mnohých ľudí, ak sa ocení prínos migrantov a utečencov, ľudstvo sa bude môcť stať rodinou a naša zem bude skutočne spoločným domovom.“

Už v predvianočnom období bolo zverejnené posolstvo pápeža Jána Pavla II. k Svetovému dňu pokoja, ktorý sa každoročne slávi 1. januára. „Pokoj a právo národov sú úzko späté,“ zdôraznil Svätý Otec vo svojom už 25. posolstve s názvom: Stále aktuálna úloha – výchova k pokoju. Ján Pavol II. sa v úvode vyslovene obrátil na politikov, právnikov, vychovávateľov, ale i na samotných teroristov. Spomenul príležitosti, pri ktorých sa jasne prejavuje pokušenie presadzovať skôr „právo silnejšieho ako silu práva“ a napísal: „Silu zbraní treba nahradiť morálnou silou práva.“ Pripomenul, že hrôzy druhej svetovej vojny mali za následok hlbokosiahlu obnovu medzinárodného právneho poriadku a ocenil nasadenie OSN v oblasti napomáhania pokoja, rešpektovania ľudskej dôstojnosti a slobody národov. Opäť vyslovil želanie, ktoré vyjadril už v roku 1995, vo svojom programovom príhovore na plenárnom zhromaždení OSN: „OSN by sa mala z administratívnych inštitúcií stále viac premieňať na morálne centrum, v ktorom by sa všetky národy cítili ako doma.“
Pripomenul i témy svojich predchádzajúcich posolstiev, ktoré tvoria „šlabikár“ náuky o pokoji. Svätý Otec ďalej vyzval k potlačeniu terorizmu. Výslovne sa obrátil – ako kedysi Pavol VI. pri únose Alda Mora – nielen na politikov a právnikov, ale aj na samotných teroristov – tých „mužov a ženy, ktorí siahajú na neprijateľné prostriedky a tým svoje požiadavky spochybňujú“. V nevyhnutnom boji proti terorizmu musí národné právo „vypracovať právne postupy vybavené účinnými mechanizmami na predchádzanie zločinom, ich kontrolu a boj proti nim“. Ján Pavol II. zdôrazňil, že takéto rozhodnutia sa však nesmú robiť bez ohľadu na základné práva človeka, pretože účel nikdy nesvätí prostriedky: „Potlačovanie terorizmu a trestné akcie samotné sú v boji proti terorizmu nedostačujúce. Okrem nutného použitia násilia je potrebná aj triezva analýza motívov teroristických útokov.“ Ďalej pripomenul, že k pokoju patria právo a spravodlivosť, ale aj láska a vzájomné odpúšťanie: „Neexistuje pokoj bez zmierenia.“ Žiadal riešenie vážnej krízy vo Svätej zemi a zdôrazňil, že je potrebné „prekonať logiku jednoduchej spravodlivosti, aby sme sa mohli otvoriť logike odpúšťania“. Zo strany kresťanov je dôležitým príspevkom aj modlitba za mier, ktorý je Božím darom.

Na Slávnosť Narodenia Pána po slávnostnej svätej omši v Svätopeterskej bazilke udelil pápež Ján Pavol II. svoje tradičné požehnanie Urbi et orbi. Prvýkrát ho neudelil z centrálneho balkóna Svätopeterskej baziliky, ale bezprostredne z priestranstva pred bazilikou. Vianočné žičenia predniesol v 62 jazykoch sveta. Tentokrát prvý raz aj v Kambožskom jazyku. Nechýbal ani pozdrav v rómskom jazyku. Priamy prenos do päťdesiatich krajín sveta zabezpečovalo 78 televíznych spoločností. V pápežových žičeniach rezonovali témy pokoja, nádeje a radosti, ktoré majú napĺňať srdcia jednotlivcov, rodín, spoločenstiev a celých národov.
Na novonarodeného Spasiteľa sa pápež obrátil naliehavou prosbou za mier: „Zbav nás veľkých ziel, ktoré kmášu ľudstvo na začiatku tretieho tisícročia! Osloboď nás od vojen a ozbrojených konfliktov, ktoré pustošia celé regióny zemegule. Osloboď nás od pliagy terorizmu a mnohých iných foriem násilia, ktoré trápia slabých a bezbranných ľudí. Zbav nás každej bezradnosti pri nastupovaní na cestu pokoja, ktorá je iste ťažká, ale možná a preto aj prikázaná. Takéto cesty sú vždy všade naliehavo potrebné, predovšetkým v krajine, v ktorej si sa ty, ó Knieža pokoja, narodil… Potrebujeme ťa, Vykupiteľ ľudí, ktorý poznáš nádeje a túžby nášho srdca. Príď a zostaň s nami, Pane! Radosť z tvojho narodenia nech dosiahne aj najvzdialenejšie hranice vesmíru!

Počas generálnej audiencie 21. januára v Aule Pavla VI. pápež Ján Pavol II. zdôraznil slová duchovného testamentu Ježiša Krista: „Pokoj Vám zanechávam, svoj pokoj Vám dávam“: „Svet prahne po pokoji, svet potrebuje pokoj – dnes rovnako ako včera – ale často ho hľadá nevhodnými prostriedkami až po použitie sily alebo rovnováhou zbraní opozičných mocností. V tejto situácii žije človek s ustarosteným srdcom v strachu a neistote. Kristov pokoj však zmieruje duše, očisťuje srdcia a prináša obrátenie…  Spolu s modlitbou, drahí bratia a sestry, sa veľmi usilujme, aby sme boli skutočnými podnecovateľmi pokoja v prostredí, kde žijeme.“
Pápež Ján Pavol II. a ďalší veľkí svedkovia kresťanstva začiatku tretieho tisícročia sa zúčastnili v sobotu 31. januára vo Vatikáne na veľkej oslave sviatku pokoja, ktorý slávilo 10 000 mladých ľudí. Chceli tak ukázať, že pokoj je plodom spravodlivosti a zmierenia. Na tomto stretnutí, ktoré zorganizovala Misijná služba mladých, SERMIG k 40. výročiu jej vzniku, sa vydávali svedectvá viery, spievali slávnostné piesne a uviedli tu aj hudobné dielo o drámach a nádejach sveta. Slávnosť pod heslom „Pokoj zvíťazí, keď začneme dialóg“ uviedla Chiara Lubichová, zakladateľka hnutia Fokoláre, ktorá popísala rôzne druhy dialógov: medzi katolíkmi navzájom, medzi kresťanmi rôznych vyznaní, medzi veriacimi rôznych náboženstiev a medzi veriacimi a neveriacimi. Štátny sekretár kardinál Angelo Sodano v príhovore ozrejmil, že Kristovo evanjelium je evanjeliom pokoja a pripomenul: „Preto je potrebné spolupôsobiť na vytváraní tejto civilizácie lásky, ktorá si vyžaduje pomoc každého kresťana. Nestačí hlásať pokoj iba slovami. Je rovnako potrebné uskutočňovať dielo pokoja v rodine, v škole, v práci a v spoločnosti. Niektorí majú možnosť pôsobiť aj na medzinárodnej úrovni. Konkrétne by mal každý z nás byť viac nositeľom pokoja ako pacifistom.“ Ernesto Olivero zdôraznil: „Musíme vytvárať pokoj najprv v našich vlastných srdciach, v našom duchu a v našej rodine. Nesmieme si dovoliť konzumovať všetko, čo vo svete, kde denne umiera hladom do 40 000 ľudí, konzumujeme. Každý z nás sa musí stať tvorcom pokoja. Musíme pochopiť, že máme nesmierne možnosti. Ježiš nám hovorí, že ten, kto v neho verí, dokáže väčšie zázraky ako on sám. A keď povedal, že to je možné, tak aj 10 000 mladých, ktorí vstúpia do tohto rozmeru, dokáže zmeniť svet.“ Vyše dvojhodinové stretnutie sa skončilo príhovorom Svätého Otca, ktorý mladým pripomenul dialóg ako potrebný nástroj pokoja a zopakoval niektoré myšlienky zo svojho posolstva k Svetovému dňu pokoja.

Kiež nás tieto posolstvá a udalosti podnietia k aktívnej účasti na vytváraní pokoja a porozumenia v našom prostredí. Zodpovednosť za pokoj vo svete je aj v našich rukách.

P. Branko Tupý

Predivné znamenie kríža

Dnes slávime sviatok Povýšenia svätého kríža na tejto Vašej „Močenskej Golgote“.  Zamyslime sa spoločne nad touto slávnosťou z dvoch hľadísk. Z hľadiska historického a duchovného. Pritom samozrejme historické hľadisko vychádza a je podmienené duchovným významom chápania kríža.

Počas dnešného sviatku si môžeme pripomenúť štyri historické udalosti. Zvláštne znamenie kríža, ktoré na nebi uvidel cisár Konštantín; nájdenie dreva Ježišovho kríža cisárovnou Helenou v Jeruzaleme; okolnosť, že aj cisár Konštantín prijal kresťanskú vieru a urobil ju vo svojom rozľahlom cisárstve štátnou a slobodnou od každého prenasledovania; znovuzískanie dreva Ježišovho kríža gréckymi kresťanmi od perzských pohanov.

Z Evanjelia vieme, že Ježiš Kristus zomrel na hore Golgote, na kríži medzi dvomi lotrami. Keď ich telá sňali z krížov, kríže vzali Židia, skryli ich na jednom tajnom mieste na Golgote a zasypali hlinou. Tristo rokov si na Pánov kríž nikto nespomenul, pretože ešte trvalo veľké prenasledovanie kresťanov. Až 326 rokov po Kristovi prijala Helena, matka cisára Konštantína, Kristovu vieru a ako kresťanka zatúžila vidieť kríž, na ktorom Ježiš Kristus zakončil svoj život. Za tým cieľom sv. Helena odišla do Jeruzalema a vyzvedala sa o tom kríži, no nik jej nevedel povedať, kde je. Nakoniec jej vtedajší jeruzalemský patriarcha sv. Makar poradil, aby zvolala starých Židov a tých sa spýtala na kríž. Zvolala najstarších Židov z Jeruzalema a tí ukázali na jedného spomedzi seba menom Júda, ktorý mal podľa tradície jeho rodiny vedieť, kde sa nachádza drevo. Júda spočiatku nechcel vyzradiť tajomstvo, až keď ho šesť dní nechali o hlade ukázal miesto, kde s veľkou námahou odkopali hlinu a našli tri kríže, jeden Spasiteľov a dva lotrov. No nikto nevedel zistiť, na ktorom z tých troch krížov trpel a zomrel Spasiteľ. Patriarcha, sv. Makar, kázal nájdené kríže klásť jeden po druhom na chorú a na mŕtveho. Prvé dva neurobili nijaký zázrak, no keď položili tretí, chorá ozdravela a mŕtvy ožil. Tento dvojaký zázrak všetkým ukázal, ktorý je pravý Kristov kríž.

Cisárovná Helena s radosťou prijala úctyhodný kríž, poklonila sa mu a bozkala ho. Vtedy všetci z nespočetného davu, ktorý sa tam zišiel, a ktorí sa nemohli pretlačiť a pobozkať sv. drevo, si želali ho aspoň zďaleka uvidieť. Patriarcha splnil túžbu ľudu. Vybral si vyvýšené miesto, do svojich rúk prijal úctyhodný kríž, zdvihol ho do výšky, aby ho mohli všetci prítomní uvidieť. Sv. Makar sa kvôli tomu obracal na všetky strany, na východ i západ, na sever i na juh, a ukazoval ho všetkým ľuďom, ľudia sa na neho pozerali, klaňali sa mu. Svedkami tejto udalosti boli aj Židia a mnohí z nich sa obrátili na Kristovu vieru a dali sa pokrstiť. V ich počte bol aj samotný Júda, ktorý nechcel prezradiť miesto, kde ležal Spasiteľov kríž. Júda prijal krst, bol nazvaný Kyriak, neskôr dosiahol hodnosť jeruzalemského patriarchu a ako taký zomrel mučeníckou smrťou za cisára Juliána Apostatu.

Cisárovná Helena prikázala na Spasiteľovom hrobe vystaviť veľkolepý Chrám Kristovho zmŕtvychvstania a v ňom uložila drevo kríža. Okrem tohto chrámu vtedy postavila aj iné, spolu osemnásť, v Jeruzaleme a na jeho okolí. Zobrala pre seba časť z kríža a klince, ktorými bol Spasiteľ pribitý ku krížu, a vrátila sa do Konštantínopola. Tu jej syn, cisár Konštantín, tiež prijal Kristovu vieru, dal sa pokrstiť, a tak bol prvým kresťanským cisárom.

V Jeruzalemskom chráme sa nachádzal Pánov kríž do roku 614. V tom roku perzský kráľ Chozdroj II. bojoval s gréckym cisárom Fokom tak úspešne, že si podriadil veľkú časť jeho krajiny. Medzi dobytými mestami bol aj Jeruzalem. Mrzkosti a spustošenie, ktoré tu vtedy popáchali Peržania, prevyšujú všetko chápanie. Ich zlosť sa osobitne obrátila proti duchovenstvu. Kňazi, rehoľníci v davoch hynuli pod ich mečmi. Časť kresťanov, ktorí prežili toto krviprelievanie, boli predaní Židom a vtedajšieho patriarchu Zachariáša zobrali do Perzie do otroctva. Korisť, ktorú pohania nabrali v Jeruzaleme, bola nesmierna. Najdrahší poklad, drevo kríža, prikázal perzský kráľ Chozdroj preniesť do svojho sídla a tam dôkladne strážiť, pretože dobre vedel v akej veľkej úcte bolo u kresťanov a mal nádej na vysoké výkupné. Utiesnený cisár Foka prosil víťaza o mier, sľúbil mu ročne platiť daň, no Chozdroj mu vo svojej pýche odkázal: „Nech sa Gréci nenádejajú na mier kým budú uctievať človeka ukrižovaného na kríži za Boha, a slnku, bohu Peržanov sa nebudú chcieť klaňať.“

O niekoľko rokov potom zomrel grécky cisár Foka a na jeho miesto nastúpil Heraklios. Ten prikázal, aby všetci kresťania jeho cisárstva prosili Boha o pomoc proti nepriateľovi viery a Kristovho mena, aby sa postili a modlili, a pritom sa aj cisár so slzami modlil a postil. Potom zobral početné vojsko a odišiel bojovať s Peržanmi. Za ten čas bol Chozdroj zabitý svojimi vlastnými ľuďmi a jeho syn a následník Sisaj sa ponáhľal vrátiť drevo kríža a všetky mestá, ktoré zabral jeho otec, aby uzmieril Grékov. Pritom všetci zajatí kresťania, medzi nimi aj patriarcha Zachariáš, obdržali bez akéhokoľvek výkupného slobodu a voľne sa vrátili do svojej otčiny. Stalo sa to v roku 628, a tak kríž, ktorý bol štrnásť rokov v rukách pohanov, sa vrátil do rúk kresťanov.

Keď Heraklios dostal kríž z pohanských rúk, zaumienil si, že on sám ho odnesie na jeho miesto a s tým cieľom odišiel do Jeruzalema. Tu ho vzal na ramená a pustil sa s s ním od Olivovej hory k chrámu Pánovho zmŕtvychvstania. Keď sa priblížil k bráne Golgoty, zastavila ho akási neviditeľná sila a napriek všetkému svojmu úsiliu nemohol urobiť ďalej ani krok. Vtedy patriarcha Zachariáš, akoby osvietený zhora, povedal cisárovi: „Uváž, cisár, či v tvojich zlatých a drahými kameňmi ozdobených klenotoch sa môžeš podobať Spasiteľovi, ktorý ako najbiednejší a najskromnejší kedysi niesol na sebe tento kríž po tejto ceste?! Ak chceš niesť jeho kríž, nasleduj aj jeho chudobu.“ Vtedy cisár zo seba sňal bohatý purpurový plášť a cisársky veniec a obliekol sa do jednoduchého odevu a teraz bez akejkoľvek prekážky ďalej niesol úctyhodné drevo kríža bosými nohami.

História svedčí ako kresťania prežívali svoju vieru. Dokázali nasadiť vlastné životy, aby získali relikviu kríža. Vo veľkej úcte mali kríž. Dnes vidíme kríže v mestách, máme ich vo svojich domoch. Nosíme ich na krkoch, dokonca na ušiach. Sú to však len ozdoby? Alebo tí, ktorí ich nosia vydávajú svedectvo o tom, že patria Tomu, ktorý povýšil svojou smrťou na kríži tento znak? Dnes sa už nemusíme báť priznať sa k Ježišovi. Neohrozujeme tým svoje životy. Dokážeme však aspoň svedčiť o tom, že sme Kristovi (kresťania)? Alebo sa hanbíme, bojíme sa toho, že by nás iní mali na posmech? Ako našu dobu bude hodnotiť história? Asi takto: „V kresťanskej Európe, plnej krížov, sa v tom čase len málokto s vierou ku krížu hlásil. Z kríža sa stal symbol, symbol bez Krista!“ Dajme si pozor, aby sme nepatrili k tým, o ktorých hovorí Albert Camus: „Priveľa ľudí sa šplhá na kríž len preto, aby ich bolo vidieť z väčšej vzdialenosti. Nehľadia na to, či pritom nešliapu po Tom, ktorý je na kríži už tak dávno.“

Keď Mojžiš urobil ohnivého (medeného) hada na púšti, slúžil tento znak na uzdravenie. Podmienkou však bolo pozrieť sa na toto znamenie. Uveriť slovám všemohúceho Boha, ktoré povedal Mojžišovi: „… ak sa pohryzený pozrie naň, ostane nažive.“ Ak pohryzený neuveril, nepozrel na tento symbol, podľahol smrti. Hoci prostriedok uzdravenia, záchrany stál ako znamenie uprostred ľudu. Tak je to aj s krížmi v dnešnej dobe. Sú okolo nás ako znamenia záchrany. Musíme však hľadieť na ne s vierou. S vierou v Toho, ktorý je na kríži vyzdvihnutý od zeme, aby nás k sebe pritiahol.

V Mexiku sa v týchto dňoch konal prvý Mexický národný kongres exorcistov. Zúčastnilo sa na ňom asi 500 biskupov, mnoho kňazov, exorcistov, laikov, ale aj psychiatrov a psychológov. Kardinál Norberto Rivera, mexický arcibiskup povedal veľmi vážne slová o dnešnej dobe: „Nachádzame sa v kritickej dobe pre Cirkev. Musíme používať Slovo na odmietanie všetkého, čo nie je od Boha ako: moc bosoriek, špiritizmus, ľudové liečiteľstvá, mágiu, africké náboženstvá, ezoteriku, horoskopy, vykladanie osudu, tarotové karty, okultizmus, gnosticizmus, slobodomurárstvo, rozenkruciánstvo, materializmus, animistickú filozofiu atď.  Avšak ešte horšie je, že v určitých mestách sveta sa koná uctievanie satana. Musíme tiež čeliť satanistickým hnutiam ako New Age, ktoré sa pokúša priťahovať ľudí na falošné cesty myslenia a života a k viere nie v osobného Boha, ktorý sa nám zjavil, ale v neosobného boha, ktorý sa identifikuje s materiálnym svetom, ktorého sme súčasťou. Z toho istého dôvodu nás chce prinútiť, aby sme verili, že my sami sme bohovia. Sú to tí, ktorí chcú vyriešiť svoje problémy, choroby, bolesti a utrpenia nasledovaním prístupnej a povrchnej cesty bez ustanovenia osobného vzťahu s Bohom.“

Naše spoločné zamyslenie, drahí bratia a sestry, ukončíme s výzvou kardinála Rivera: „Dajme do centra svojho života Krista, ktorý svojím utrpením, smrťou a vzkriesením prostredníctvom kríža porazil diabla.“

páter Branko Tupý

Autorita vo výchove – krátke zamyslenie

Mgr. AlexandraČmáriková, PhD.
Katedra psychológie, Vysoká škola sv. Alžbety, Bratislava

V súčasnosti možno zaznamenať množstvo teórií o tom, ako „správne vychovávať“. Častokrát však vo výchove, či už v role rodiča alebo v role toho, pre koho je vychovávať povolaním, v spleti týchto informácií tápeme. I v tejto súvislosti ma častokrát napadá známa myšlienka Viktora E. Frankla o osamotení človeka v dobe postmoderny. Hovorí, že nepoznáme zvieracie inštinkty, ktoré by nám určovali, čo musíme a zároveň sme sa zriekli tradícií, ktoré vymedzovali, čo je našou povinnosťou (Frankl, 1997). Ani vo výchove nemáme k dispozícii jednoznačné odpovede – inštinkty mlčia, niekdy nás zavádzajú na nesprávnu cestu a tradície sú často iba ozvenou minulosti. Pohľad na to, čo je správne, je roztrieštený. Čo rozhodne o tom, že výchova sa stretne s úspechom? Je najlepší prístup ten, ktorý pri výchove napomáha k realizácii a uvedomovaniu si vlastnej slobody dieťaťa? K skúšaniu neobmedzených možností? Je však možné vychovať slobodného človeka bez toho, aby okrem slobody zakúsil i zodpovednosť, hranice, naučil sa „pravidlá hry“?

Osobne si myslím, že práve s cieľom vychovávať súčasne smerom k slobode aj zodpovednosti úzko súvisí pojem autorita.

Slovo autorita pochádza z latinského výrazu autoritas, čo znamená vplyv, dostojnosť, moc. Možno ju teda definovať ako špecifický druh uznania, ocenenia, vážnosti a dôstojnosti človeka vo vzťahu k iným ľuďom (Kačáni, 1997, in: Ďurič, Bratská,1997). Veľmi často má však toto slovo vo vedomí spoločnosti na sebe negatívnu nálepku. Vzbudzuje v nás predstavu, že byť autoritou vo výchove znamená vychovávať autoritatívne až autoritársky – sústreďovať v svojich rukách moc a rozhodovať, riešiť problémy za iných, viesť k bezbrehej poslušnosti, bez možnosti vyjadriť svoj názor. Často sa tiež stretávam s otázkou, prečo dnešné deti nerešpektujú autority. Jedným z dovodov može byť aj fakt, že autority nerešpektujú ani dospelí, teda ich rodičia, či vychovávatelia. Sloboda a práva sú kľúčovou témou, menej pozornosti venujeme zodpovednosti a povinnostiam.  V šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa do popredia výrazným spôsobom dostal benevolentný, antiautoritatívny štýl výchovy, ktorý každé obmedzovanie hodnotil ako drastický zásah do dobrého psychického vývinu detí (Matoušek, 1997). S odstupom času však eufória ohľadne tohto spôsobu výchovy opadla a ku slovu sa vracia stratená rodičovská autorita, či autorita vychovávateľa. Zaujímavé myšleinky priniesli najmä publikácie Jiřiny Překop (Malý tyran, Jak být dobrým rodičem…) a pánov Henryho Clouda a Johna Townsenda (Hranice, Jak vychovat báječné děti, Děti a hranice..), o ktorých budem hovoriť nižšie.

Pokiaľ sa budeme zamýšľať nad autoritou, je potrebné rozlišovať medzi autoritou formálnou a neformálnou. Formálna autorita vyplýva z nášho postavenia či funkcie. V kontexte výchovy je to potom rola rodiča a vychovávateľa, ktorá nás zastrešuje určitou mocou – z hľadiska vekového rozdielu, z hľadiska fyzickej prevahy, zákona…V skutočnosti však može byť formálna autorita zanedbateľná alebo dokonca žiadna, to v prípade, že nám ju druhí nepriznávajú. Kľúčovou sa stáva autorita neformálna, teda taká, ktorú máme bez ohľadu na svoje formálne společenské zaradenie. Zdá sa, že situácia do určitého veku dieťaťa je pre rodiča, či vychovávateľa priaznivá. Malé dieťa má prirodzený sklon priznávať svojim vychovávateľom ako autoritu formálnu, tak i neformálnu. Avšak už v predškolskom veku rodičia a vychovávatelia detí začínajú pociťovať komplikácie pri udržaní autority vo výchove. Rešpektujúc pravidlá psychického vývinu, objavuje sa u dieťaťa „vedomie vlastného ja“ a túžba slobodne sa rozhodovať a uspokojovať svoje potreby. A neskôr sa formálna autorita oslabuje ešte viac – mení sa dôležitosť vekovej prevahy, fyzická prevaha sa v období dospievania stráca. O to viac sa vynára výrazná doležitosť neformálnej autority.

K obom druhom foriem autority si dovolím napísať niekoľko poznámok, ktoré možu prispieť k ich efektívnemu vybudovaniu.

Formálna autorita rodiča a vychovávateľa sa spája s mocou.  V týchto rolách máme moc rozhodovať, máme moc trestať. Je však dobré zamyslieť sa nad tým ako svoju moc vnímame. Pokiaľ svoju moc vnímame ako právo, výsadu silnejšieho, dochádza k nadmernému používaniu príkazov, zákazov, vytvárame strach a mnohé obmedzenia. Moc však možeme vnímať aj ako zodpovednosť, ako záväzok k niečomu, niekomu. Vtedy moc vytvára prostredie istoty, bezpečia i dostatok priestoru pre slobodu dieťaťa či dospievajúceho. Práve moc ako zodpovednosť, s pokorou, dáva priestor pre ľahké i tie ťažké rozhodnutia v priebehu výchovy, rozhodnutia, ktoré z krátkodobého hľadiska pre dieťa nie sú „populárne“.

Vytváranie neformálnej autority je beh na dlhé trate. Základom je láska a rešpekt na jednej strane a doslednosť a jasne definované hranice na strane druhej. Keď sa vrátime v spomienkach na všetky naše zážitky a budeme premýšľať nad tým, kto bol pre nás autoritou, osobnosťou, pravdepodobne to nebude človek s tvrdým prístupom, ale ani ten, kto bol mäkký, vo všetkom povoľujúci. Ideálna sa javí práve kombinácia lásky a dôslednosti – pevný prístup. Dosiahnuť túto kombináciu vo výchove však nie je ľahké.

Začnime teda láskou k dieťaťu, k človeku, za ktorého vo výchove nesieme zodpovednosť. Hovoríme o láske bezpodmienečnej a tu by som chcela uviesť citát od Dostojevskeho, ktorý ju ilustruje a s obľubou ho používa aj Jiřina Překopová:

„Miluj ma aj napriek tomu, že som sa pošpinil, pretože keby som bol bez poškvrny, milovali by ma všetci.“ Rovnako tak by som však chcela zdôrazniť, že k rozvoju neformálnej autority patrí aj zrelá láska, či skôr rešpekt nielen k dieťaťu ale aj k sebe samému. Dôvera v svoju rolu. Myslím, že nedôvera v seba, neláska, presvedčenie o vlastnej nedostatočnosti vedie buď k vyžadovaniu absolútnej poslušnosti alebo naopak k spochybňovaniu vlastnej autority, neschopnosti posúdiť skutočné potreby dieťaťa a neustálemu meneniu pravidiel. A namieste je možno ešte zopakovať i vetu, ktorá už znie ako klišé – aby láska ako súčasť neformálnej autority bola funkčná, nemožno o nej iba hovoriť, je potrebné umožniť ju dieťaťu zažiť v každodennom kontakte.

Druhou oblasťou pri vytváraní neformálnej autority je vytváranie hraníc a dôslednosť pri ich dodržiavaní. Dnešným deťom snáď najviac chýba uspokojenie jednej zo základných potrieb, ktorou je potreba istoty a bezpečia. Bezpečie znamená pre dieťa poriadok, systém. Ten má význam už v ranom veku v podobe ustáleného režimu dňa, v ktorom je dieťa schopné postupne sa učiť predvídať, čo príde v najbližšej budúcnosti. Pokiaľ sa systém, režim neustále mení, vzniká chaos, dieťa je dezorientované, nemá pre seba isté miesto, okamih, o ktorý sa môže oprieť. Príliš liberálna, no i vynútená „autoritatívna“ výchova neposkytuje tento systém a priestor pre istotu a zážitok ustáleného poriadku.

“Vzorce správania, ktoré si deti osvoja v prvých rokoch života,určujú, ako budú žiť ako dospelí. Pokiaľ má dospelý člověk problém s dodržovaním žiadúcich hraníc, potom si tento problém spravidla nesie už z detstva,” uvádzajú americkí psychologóvia Henry Cloud a John Townsend (2007). Uvádzajú tiež typické problémy s hranicami, ktoré si ľudia pestujú od detstva:

  •     neschopnosť povedať “nie” vlastným ničivým impulzom
  •     neschopnosť stanoviť medze zraňujúcemu správaniu druhých
  •     neschopnosť prijať “nie” od druhých a rešpektovať ich hranice
  •     neschopnosť odkladať uspokojenie svojich potrieb, pokiaľ sú niečie potreby urgentnejšie
  •     ťažkosti s vytváraním a udržovaním doverných vzťahov s druhými
  •     neschopnosť produktívne riešiť konflikty
  •     neschopnosť priznať a napraviť vlastné pochybenie
  •     závislosti a nutkavé správanie
  •     neporiadnosť a nedoťahovanie vecí do konca

Dieťa potrebuje zažiť hranice vlastných prejavov správania, uspokojovania svojich potrieb, čo smie a čo nesmie a akú má zodpovednosť. Pokiaľ mu to vychovávajúca osoba neumožní, je málo pravdepodobné, že sa mu podarí vytvoriť si vládu samého nad sebou a pre svoje nevhodné správanie može opakovane trpieť.  Schopnosť zadefinovať a vytvoriť hranice vo výchove je však iba začiatok, oveľa náročnejšia úloha vychovávateľov čaká vo vytrvalosti a dôslednosti pri ich dodržiavaní, čo sa nám niekedy može zdať ako nadľudský výkon. Je však jedným zo základných kameňov pri vytvárani neformálnej autority, potvrdzuje, že nielen hovoríme o tom, čo treba robiť, ale to aj reálne vyžadujeme a vyvodzujeme dôsledky. Samozrejme, v tom, čo vyžadujeme by sme sami mali byť modelom, vzorom, v každodennom živote.

Pri problematike nastavenia hraníc a ich dodržovaní sa zastavím ešte pri otázke trestov pri ich porušovaní, či prekračovaní. Hroziť dieťaťu niečím, čo je nereálne, len znižuje našu autoritu. Rodičia a vychovávatelia často hrozia dôsledkami, ktoré prídu, ak sa dieťa nebude správať podľa dohodnutých pravidiel. Pokiaľ však nimi hrozia, je chybou sa potom podľa nich nezachovať. Dieťa potom môže mať pocit, že si so svojimi vychovávateľmi môže robiť, čo chce, pretože dostalo dôkaz, že ich slovo neplatí. Ak hrozíme nejakým následkom, musí ísť o niečo, čo môžeme skutočne urobiť a zároveň dostatočne zvažovať, aby sme nepožadovali viac, ako dieťa može uniesť. Zároveň je dobré si uvedomiť, že trest nie je to isté, čo dôslednosť. Dalo by sa povedať, že ide viac o schopnosť nechať dieťa zažiť dôsledky svojho správania (samozrejme s ohľadom na jeho vek).

Záverom by som rada popriala nám všetkým do života skúsenosť s čo najväčším počtom prirodzených, neformálnych autorít, ktoré dokážu rešpektovať ľudí okolo, no i seba samých a zároveň sú v svojom prístupe pevní, vytrvalí, dôslední. Potom to snáď budeme mocť ďalej šíriť v svojich povoloniach i v rolách rodičov. A pamätajme, že i nejlepší spôsob výchovy vždy treba s pokorou konfrontovať s individuálnou jedinečnosťou každého dieťaťa.

LITERATÚRA:

Cloud, H. – Townsend, J. (2007). Děti a hranice. Praha: Návrat domů.

Frankl, V.E. (1997) Vůle ke smyslu. Brno: Cesta.

Kačáni, V. (1997). Autorita (heslo). In Ďurič,L. – Bratská, M. a kol. (Eds.) Pedagogická psychológia. Terminologický a výkladový slovník. (s. 40). Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo.

Matoušek, O (1997). Dospívaní chlapců v Čechách a na Moravě. Praha: Portál.

Poskytovanie sociálnych služieb na Slovensku – súčasnosť a súvislosti

ThLic. PhDr. PaedDr. Branko Tupý, PhD.

Sociálne služby sú neodmysliteľnou súčasťou života spoločnosti. Každá spoločnosť sa snaží vyrovnať sa so situáciou, keď niektorí jej členovia sa nedokážu o seba postarať. Problém chudoby bol už od dôb starovekých despotických ríši predmetom záujmu panovníkov. V starovekom Grécku Solón zaviedol historicky prvé systémové prerozdeľovanie: ako reprezentant štátu nariadil a vynútil solidaritu medzi najbohatšou a najchudobnejšou triedou spoločnosti, potom čo ako prvý krok zrušil otroctvo, do ktorého sa dostávali jedinci na základe zadlženia. Starí Rimania riešili chudobu od okamihu, keď začala prerastať do spoločenskej hrozby, a to rozdávaním chleba pre najchudobnejších a sprístupnením zábavy, ktorá bola do tej doby určená iba bohatým (podľa zásady: chlieb a hry). V ranom stredoveku sa prvé sociálne služby objavili po prijatí kresťanstva za štátne náboženstvo. V určitom slova zmysle Cirkev plnila funkciu sociálnej inštitúcie zabezpečujúcej chudobných. Cirkev bola prvým poskytovateľom sociálnych služieb a v tejto úlohe bola všeobecne akceptovaná a uznávaná.

Na prelome 16. a 17. storočia vydala anglická kráľovná Alžbeta I. svoje prvé zákony týkajúce sa  ľudí v núdzi. Tieto právne predpisy zakladali povinnosť obciam pomáhať svojim práceneschopným chudobným. Prebudovanie zastaraného systému – feudálneho správneho aparátu, teda vytváranie základov moderných politických a štátnych systémov sa začalo v období neskorého feudalizmu. Počiatky tohto procesu objavujeme v období vlády Márie Terézie a Jozefa II., ktoré nazývame obdobím osvietenského absolutizmu.

So vznikom centralizovaných štátov v Európe sa začala centralizovať aj politika štátu voči chudobným. Objavujú sa zárodky diferencovaného prístupu a preskúmavania oprávnenosti nároku na službu v tom zmysle, že nemajetní boli rozlišovaní na práceschopných a na práceneschopných. Práceschopní boli umiestňovaní napr. v nemeckých a anglických donucovaných pracovných ústavoch (workhouses, Arbeitshäuser), práceneschopným boli zaistené základné podmienky k prežitiu, napr. poskytnutím prístrešia a súhlasom k žobraniu.

S upevňovaním ústrednej štátnej moci bol na feudálov vyvíjaný stále väčší tlak, aby sa starali o svojich chudobných a chorých nevoľníkov, ktorým mohla cirkev pomáhať iba parciálne a len v niektorých prípadoch. Pod patronátom štátu sa začali postupne zriaďovať služby prevažne ústavného charakteru, ktoré sa mali dlhodobo starať o znevýhodnených ľudí. Ústavy boli v počiatkoch nediferencovanými útulkami, kde žili chudobní, starí, chorí, deti a mládež, tuláci, žobráci a pod. Až na prelome 18. a 19. storočia vznikali diferencované veľké zariadenia pre opustené deti (sirotince), pre  ľudí trpiacich duševným ochorením (blázince), pre starých ľudí (starobince), pre nemajetných  (chudobince) a pod. Vznikla tradícia ústavnej starostlivosti ako prvej a hlavnej možnosti pri riešení vážnych sociálnych problémov jednotlivcov.

Na území Slovenska bola verejná starostlivosť o ľudí v núdzi legislatívne upravená až v polovici 19. storočia a uchovala si historickú spojitosť ako starostlivosť poskytovaná obcami, teda na miestnej úrovni. Primárne sa o chudobného mala postarať rodina, potom mal byť zaistený z iných systémov verejného zabezpečenia a v neposlednom rade bolo možné zabezpečenie zo strany spolkov, fondov a iných súkromnoprávnych subjektov. Pokiaľ človek nemohol byť v dostatočnej miere zabezpečený z týchto zdrojov, vznikala povinnosť správnym orgánom, v postupnosti obce, okresu a kraja, poskytnúť potrebnú starostlivosť človeku v núdzi. Rozlišovalo sa podporovanie v núdzi na pravidelné, prechodné a v naturáliách. Okrem finančnej podpory bola aj možnosť poskytnutia sociálnych služieb, predovšetkým ústavných.

V druhej polovici 19. storočia a hlavne v 20. storočí sa stáva sociálna politika výraznejšou.  Objavujú sa 3 odlišné politické prístupy systému sociálnej ochrany:

– reziduálny – štát má zaisťovať iba takú starostlivosť, ktorú si jednotlivec a rodina zaistiť nemôžu, štát poskytuje iba minimum sociálnych služieb, väčšina služieb je neštátnych, úlohou štátu je garantovať iba základné podmienky, za ktorých majú byť služby poskytované, je typický pre anglosaské krajiny,

– univerzálny  – ide o systém, ktorý zaisťuje pomoc jednotlivcovi v širokej škále sociálnych udalostí, o ktorých sa predpokladá, že ich jednotlivec sám, vlastnými možnosťami nezvládne alebo by ich zvládol s neprijateľnou mierou rizika, univerzálny systém sa po druhej svetovej vojne rozvinul hlavne v Škandinávii a v západnej Európe,

– korporatívny  – tento systém bremeno sociálnej ochrany prenáša na kolektívne korporácie, hlavne na zamestnávateľov, zároveň umožňuje poskytovanie sociálnych služieb za rovnakých podmienok rovnako štátnym aj neštátnym subjektom, uplatnil sa v nemecky hovoriacich krajinách strednej Európy, ktoré majú mnoho kultúrnych tradícií spoločných aj nášmu štátu.

Osobitne treba zdôrazniť, že v roku 1948 bola v Organizácii spojených národov deklarovaná dôstojnosť ľudského života ako cieľ sociálnej politiky štátov aj globálneho spoločenstva. Po prijatí deklarácie sa zmenil základný princíp definovania poskytovania sociálnej ochrany, od povinnosti zadefinovaných subjektov poskytovať sociálnu ochranu, sa začalo vychádzať z oprávnenosti človeka na sociálnu ochranu.

Postkomunistická spoločnosť prevzala v SR po roku 1989 najmä veľkokapacitné ústavné zariadenia, ktoré prehlbovali izoláciu klientov nielen pasívnym charakterom poskytovaných služieb, ale často aj  ich umiestnením do neúčelových budov mimo ľudských sídel. V roku 1992 bol prijatý zákon č. 135/1992 Zb. o poskytovaní sociálnych služieb právnickými a fyzickými osobami. Zákon riešil len možnosť  a základné podmienky pre poskytovanie sociálnych služieb fyzickými a právnickými osobami. V tom čase upravoval sociálnu starostlivosť zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení.

Uvoľnenie pomerov po roku 1989 v oblasti sociálnych služieb znamenalo najmä vznik a postupný nárast počtu neštátnych neziskových organizácií. Väčšina z nich bola založená ako občianske združenia poskytujúce sociálne služby v zmysle zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov. Osobitné postavenie mali cirkvi, ktoré po roku 1989 zriaďovali organizácie špecializované na poskytovanie sociálnych služieb. Mali určitú výhodu v tom, že im cirkevní partneri zo zahraničia poskytovali metodické postupy, aj materiálnu podporu. Financovanie neštátnych poskytovateľov sociálnych služieb bolo po roku 1989 vo veľkej miere závislé na centrálnom rozdeľovaní dotácií zo štátneho rozpočtu. Tieto dotácie boli však rozdeľované, síce v dobrej viere, živelne, bez jasne formulovanej vízie rozvoja sociálnych služieb.

V roku 1998 upravil poskytovanie sociálnych služieb zákon č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci. Sociálne služby sa začali deliť na: ambulantné – terénne a inštitucionálne. V rámci zákona sa začali uplatňovať základné princípy, ktorými sú demonopolizácia, decentralizácia, účelovosť, primeranosť, pluralita foriem, pluralita zdrojov a profesionalizácia. Pojem „sociálna pomoc“ výstižnejšie vyjadroval potrebu aktívneho prístupu občana k riešeniu vlastnej sociálnej situácie, začal rešpektovať zodpovednosť občana za svoj život a úroveň ním vytvorených životných podmienok. Zákon definoval formy riešenia hmotnej a sociálnej núdze, ktorými boli sociálne poradenstvo, sociálnoprávna ochrana, sociálne služby, dávka sociálnej pomoci a peňažné príspevky na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia. Sociálne služby poskytovali na základe pôsobnosti ustanovenej zákonom samosprávne aj štátne orgány, ako aj právnické a fyzické osoby, za predpokladu splnenia podmienok ustanovených zákonom (rozhodnutie o povolení na vykonávanie sociálnej prevencie, na poskytovanie sociálneho poradenstva, rozhodnutie o registrácii neštátneho subjektu, ktorý poskytuje sociálnu službu).

Napriek tomu, že zákon definoval kvalitatívne nové princípy sociálnej pomoci, ako aktívnu účasť občana na riešení svojej nepriaznivej sociálnej situácie, poskytovanie pomoci  v prirodzenom prostredí a zabezpečenie integrácie občana do spoločnosti, jednotlivé nástroje sociálnej pomoci boli málo proaktívne a málo prointegračné. V oblasti sociálnych služieb bol v zákone len s malými zmenami zafixovaný stav z minulého režimu, ktorý bol charakteristický vysokou koncentráciou špecializovaných služieb v rezidenčných zariadeniach. Tieto  izolovali klientov od normálneho života. Zákon neobsahoval žiadne podnety pre systémovú zmenu v ponímaní kvality poskytovaných služieb, nedefinoval tento pojem a samozrejme neupravoval ani žiadny mechanizmus jej kontroly.

Rozsahom malé zmeny, no významné z hľadiska modernosti služieb, priniesli do systému sociálnych služieb neziskové organizácie. Do tejto skupiny subjektov patrili fyzické aj právnické osoby podnikateľského alebo nepodnikateľského charakteru (združenia, hnutia, spolky, nadácie, záujmové združenia, zamestnávatelia, cirkev. organizácie, podnikatelia). Právna úprava pokiaľ išlo o poskytnutie finančného príspevku na úhradu nákladov za sociálnu službu tzv. neverejným poskytovateľom, zohľadňovala právnu skutočnosť, že ide o výkon samosprávnej pôsobnosti v tejto oblasti. Samosprávny kraj rozhodoval o poskytnutí alebo neposkytnutí finančného príspevku. Ťažiskovým v danej problematike bolo ustanovenie zákona, ktoré uvádzalo, že „Príslušný orgán môže poskytovať subjektu, ktorý poskytuje sociálnu pomoc podľa tohto zákona a obci vo vopred dohodnutom rozsahu finančný príspevok.“ Prax financovania neverejných poskytovateľov však bola taká, že väčšine z nich nebol finančný príspevok poskytovaný v alikvótnej výške. Z tohto dôvodu sa stal pre niektorých neverejných poskytovateľov zákon likvidačným, nakoľko na druhej strane bolo potrebné plniť zákonom stanovené podmienky, pričom výška príspevku nebola v zákone garantovaná. Až v roku 2000 sa podarilo v zákone ustanoviť garanciu najnižšej hranice príspevku. Problémami  právneho stavu, ktoré mali vplyv na finančnú udržateľnosť boli nedostatočné finančné zdroje na pokrytie potrieb odkázaných občanov, nerovnocenné postavenie verejných a neverejných poskytovateľov sociálnych služieb, nedostatočná podpora rodiny pri starostlivosti o  člena odkázaného na pomoc inej osoby a nedostatočná podpora zotrvania občana v domácom prostredí.

Demografický vývoj ako jeden z dôležitých faktorov ovplyvňujúcich nielen charakter sociálnej politiky, ale aj konkrétnu podobu sociálnych služieb začal v  90-tych rokoch odzrkadlovať  presadzujúci sa nový model reprodukčného správania. Ten bol charakterizovaný odkladom prvých sobášov a narodenia detí do vyššieho veku. Výrazne sa zrýchlilo starnutie obyvateľstva, ktoré bolo spôsobené poklesom počtu a podielu detí. Zrýchľujúci sa proces starnutia obyvateľstva je najzávažnejším dôsledkom aj súčasného demografického vývoja. Podľa prognózy priemerný vek obyvateľstva presiahne už v roku 2015 hodnotu 40 rokov a do roku 2025 sa priblíži k hodnote 43 rokov. Kým v súčasnosti pripadá na 100 detí vo veku 0 až 14 rokov 73 obyvateľov vo veku 65 a viac rokov. Odhaduje sa, že od roku 2018 budú prevažovať na Slovensku seniori nad detskou zložkou obyvateľstva. Proces starnutia obyvateľstva sa stal veľkou výzvou v oblasti poskytovania sociálnych služieb, nakoľko predpokladá stále zvyšujúci sa dopyt po sociálnych službách a ich kvalitnom poskytovaní.

V systéme verejných služieb boli sociálne služby tým segmentom, v ktorom na celom území Slovenskej republiky prevládal dopyt nad ponukou služieb všetkého druhu. Kapacita zariadení (najmä domovov dôchodcov a domovov sociálnych služieb) nezodpovedala potrebe, a preto bolo nevyhnutné zabezpečiť primeraný rozvoj zariadení sociálnych služieb. Zákon č. 195/1998 Z. z. nezabezpečoval každej fyzickej osobe prístup k sociálnej službe, ak bola na ňu odkázaná, neposkytoval dostatočnú variabilitu sociálnych služieb, neupravoval sociálne služby nízkoprahového charakteru zamerané na zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb a nevytváral vhodné podmienky pre zotrvanie klienta v prirodzenom (domácom) sociálnom prostredí. Chýbalo právne zakotvenie koordinácie dlhodobej sociálnej a zdravotnej starostlivosti a systém komunitného plánovania, neboli ustanovené podmienky a kritéria kvality sociálnych služieb, jednotný systém vzdelávania zamestnancov sociálnych služieb a požiadaviek na kvalifikáciu odborných zamestnancov.

Z uvedených dôvodov bolo žiadúce prijať novú právnu úpravu vzťahov pri poskytovaní sociálnych služieb. Cieľom sa stala podpora sociálneho začlenenia občanov a uspokojovania sociálnych potrieb ľudí v nepriaznivej sociálnej situácii. Nová právna úprava sa mala komplexne orientovať na jednotlivca, rodinu a komunitu fyzických osôb, ktoré sa ocitli v nepriaznivej alebo v krízovej sociálnej situácii. Nakoľko sa postupnou reformou verejnej správy zásadným spôsobom menili právne vzťahy aj v oblasti sociálnych služieb, bolo potrebné ich nanovo upraviť. Sociálne služby v novom systéme mali napĺňať niektoré základné charakteristiky, ktorým predchádzajúci systém prikladal  len minimálnu dôležitosť, a tým sa naďalej prehlbovalo zaostávanie za svetom. Sociálne služby majú spĺňať štandardy kvality (ktoré zatiaľ nemáme); majú byť klientovi dostupné miestne, časovo, finančne i architektonicky; musia byť efektívne, čo znamená, že napĺňajú potrebu klienta a súčasne sú optimálnou kombináciou ceny, kvality a potrebnosti; majú byť „šité na mieru“ klientov a meniť sa podľa meniacich sa potrieb; majú byť navzájom prepojené, navzájom sa dopĺňať a na danom území vytvárať komplexnú sieť, ktorá dokáže pružne reagovať na všetky aspekty riešeného problému. Nový systém sociálnych služieb má byť inovatívny, variabilný a flexibilný v mieste i v čase. Bolo žiadúce, aby služby boli kontrolovateľné poskytovateľom, platcom aj užívateľom. Aby sa nový systém vytvoril a kvalitne fungoval, bolo potrebné zabezpečiť ho aj po personálnej stránke, pričom kľúčovú rolu v celom systéme mali zohrávať kvalifikovaní sociálni pracovníci.

V roku 2008 bol schválený nový zákon o sociálnych službách (č. 448/2008 Z. z.).  Zákon, ktorý je stále v platnosti, zaručuje právo fyzickej osoby na poskytnutie sociálnej služby alebo zabezpečenie jej poskytnutia a právo výberu poskytovateľa. Pred schválením zákona došlo v Národnej rade SR k množstvu zmien, čím sa právo výberu poskytovateľa oklieštilo. Uvedené bolo napravené v roku 2011 (zákonom č. 551/2010 Z. z.) novelou zákona o sociálnych službách na základe nálezu Ústavného súdu SR (č. 332/2010 Z. z.).

V zákone sú právne vytvorené rovnaké podmienky pre poskytovateľov sociálnych služieb a to bez ohľadu na to, či sú to verejní alebo neverejní poskytovatelia sociálnych služieb. V praxi však dochádza stále k určitému „diskriminačnému prístupu“ k neverejným poskytovateľom, ktorí v niektorých prípadoch k obhájeniu svojich zákonných práv využili aj súdnu cestu. Zákon podrobne upravuje povinnosti poskytovateľa sociálnej služby, napríklad povinnosť poskytovateľa sociálnych služieb vypracovať a dodržiavať procedurálne, personálne a prevádzkové podmienky poskytovania sociálnej služby (tzv. štandardy kvality), dodržiavať maximálny počet klientov na jedného zamestnanca, vypracovávať individuálny rozvojový plán klienta, a za účelom zvýšenia profesionality práce vypracovávať a uskutočňovať program supervízie. Osobitne je upravená povinnosť zariadenia pri ochrane života a zdravia prijímateľa sociálnej služby, t. j. vymedzuje situácie a podmienky, pri ktorých je možné použiť prostriedky netelesného/telesného obmedzenia klienta, ako aj postup pri jeho použití.

Zákon rozdeľuje sociálne služby do niekoľkých skupín, v závislosti od povahy nepriaznivej sociálnej situácie alebo od cieľovej skupiny, ktorej sú určené. Ide o sociálne služby na zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb, sociálne služby na podporu rodiny s deťmi, sociálne služby pre fyzické osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, nepriaznivým zdravotným stavom alebo pre fyzické osoby, ktoré dovŕšili dôchodkový vek, sociálne služby s použitím telekomunikačných technológii a podporné služby.

Zákon ustanovuje nové sociálne služby – odľahčovaciu službu, sprostredkovanie tlmočníckej služby, sprostredkovanie osobnej asistencie, pomoc pri výkone opatrovníckych práv a povinností, sprievodcovskú a predčitateľskú službu, tlmočnícku službu, požičiavanie pomôcok, monitorovanie a signalizáciu potreby pomoci, krízovú pomoc poskytovanú prostredníctvom telekomunikačných technológií. Taktiež je upravených niekoľko nových druhov zariadení ako napr. nocľaháreň, domov na pol ceste, nízkoprahové centrá, zariadenie núdzového bývania, zariadenie dočasnej starostlivosti o deti, špecializované zariadenie a integračné centrum.

Na účely poskytovania sociálnej služby pri odkázanosti fyzickej osoby na pomoc inej fyzickej osoby zákon upravuje lekársku a sociálnu posudkovú činnosť, na základe ktorej sa určuje odkázanosť fyzickej osoby na túto sociálnu službu.       V osobitnej časti zákona je upravené financovanie neverejných poskytovateľov, ktorými sú ďalšie právnické osoby alebo fyzické osoby, ktoré boli zapísané do registra poskytovateľov sociálnych služieb za splnenia zákonom stanovených podmienok. Pri financovaní sú neverejní poskytovatelia rozlišovaní z toho hľadiska, či majú neziskový charakter alebo ide o podnikateľské subjekty. Pri vybraných druhoch sociálnych služieb sa ustanovuje povinnosť obce alebo vyššieho územného celku, v závislosti od ich pôsobnosti, poskytovať neverejnému poskytovateľovi vo vopred dohodnutom rozsahu finančné prostriedky vo forme finančného príspevku pri odkázanosti na pomoc inej fyzickej osoby a finančného príspevku na prevádzku. Výška finančného príspevku pri odkázanosti na pomoc inej osoby sa garantuje najmenej vo výške podľa stupňa odkázanosti prijímateľov sociálnej služby a ich počtu.

Koncom minulého roka a opakovane začiatkom tohto roka bola Národnou radou SR schválená novela zákona o sociálnych službách, ktorá bola pripravená v snahe riešiť pretrvávajúce problémy a krízovú situáciu vo financovaní sociálnych služieb a eliminovať riziko kolapsu existujúcich zariadení sociálnych služieb, ktorý by ohrozoval základné ľudské práva a slobody prijímateľov sociálnych služieb. Predmetom tejto novely je významná zmena, ktorá spočíva zmene spôsobu financovania zariadení sociálnych služieb zriadených alebo založených obcami a neverejnými poskytovateľmi vybraných druhov sociálnych služieb prostredníctvom účelovej dotácie z rozpočtovej kapitoly MPSVR SR (čo však je tiež krokom späť v decentralizačnej politike).

S cieľom podporiť zotrvanie klienta v prirodzenom domácom prostredí a znížiť tlak na kapacity zariadení pre seniorov sa sprísňujú podmienky na prijatie klienta do takéhoto typu zariadenia zvýšením stupňa odkázanosti na vznik nároku na sociálnu službu. Priamo zákonom sa ustanovuje minimálna výška úhrady za služby dlhodobej starostlivosti, a to vo výške minimálne 50 % ekonomicky oprávnených nákladov na sociálnu službu určených obcami a vyššími územnými celkami v ich všeobecne záväzných nariadeniach. Akceptovaním opakovaných požiadaviek zo strany samosprávy a so zámerom zvýšiť participáciu a zodpovednosť klienta a jeho rodiny na úhrade nákladov za sociálnu službu, a tým aj príjmy do rozpočtov obcí a vyšších územných celkov, zohľadňuje sa nielen súčasný príjem a majetok prijímateľa sociálnej služby, ale aj príjem získaný predajom nehnuteľného majetku v posledných piatich rokoch.

Z celkových príjmov zariadení soc. služieb tvorí príspevok samosprávnych krajov cca 50 %, úhrady od klientov tvoria 20 %, neinvestičné dotácie zo štátneho rozpočtu 26 % a príspevky obcí 4 %.  Z výdavkov zariadení tvorí najväčšiu položku mzdové zabezpečenie zamestnancov a povinné poistenie – 59 %. Výdavky na sociálne služby v zariadeniach tzv. dlhodobej starostlivosti predstavovali až 97 % z celkových výdavkov vo všetkých druhoch zariadení sociálnych služieb.

V roku 2010 bolo do poradovníkov čakateľov na poskytovanie starostlivosti v zariadeniach sociálnych služieb zaradených celkovo 4 648 osôb, z toho v zariadeniach pre seniorov 4 466 osôb, v domovoch sociálnych služieb 176 osôb a v zariadeniach podporovaného bývania 6 osôb. Celkovo počet čakateľov oproti roku 2009 klesol až o 10 258, čo je pravdepodobne spôsobené tým, že v súlade so zákonom o sociálnych službách boli obce a vyššie územné celky povinné k 31. 12. 2010 preposúdiť odkázanosť všetkých osôb zapísaných v poradovníkoch čakateľov na pomoc inej osoby, pričom možno predpokladať, že veľké množstvo čakateľov na poskytovanie sociálnej služby (najmä v zariadeniach pre seniorov) nespĺňalo podmienky na poskytovanie sociálnej služby v zariadení.

Z hľadiska zriaďovateľa zariadení sociálnych služieb, z celkového počtu 911 zariadení sociálnych služieb je zriaďovateľom 367 zariadení samosprávny kraj (40 %) a obec zriaďovateľom 217 zariadení (24 %). Neverejní poskytovatelia sú zriaďovateľmi 327 zariadení (36%), z toho cirkevné právnické osoby sú zriaďovateľom 85 zariadení, ostatné právnické osoby 206 zariadení a fyzické osoby 10 zariadení sociálnych služieb. Neverejní poskytovatelia poskytovali sociálne služby 30 219 klientom, čo je o 1 761 viac ako v roku 2009.

Reforma sociálnych služieb

V krajinách  Európskej únie sa stal trendom v sociálnej oblasti ústup od paternalistickej starostlivosti štátu k posilňovaniu neformálneho sektoru komunít, rodín a nezávislých organizácií (neziskových aj komerčných). Zodpovednosť za závislých členov sa začala prenášať priamo na rodiny. Na financovaní sociálnych služieb sa začali podieľať viaceré subjekty – občan, rodina, štát, obec, prevádzkovateľ, zdravotná poisťovňa, vlastné poistenie – v súvislosti s trendom poklesu štátnych výdavkov na sociálne služby.

V roku 2003 sa začala aj v SR vo väčšej miere uplatňovať reforma sociálnych služieb, ktorá vychádza zo súčasných tendencií krajín EU. Cieľ reformy bol postavený na vytvorení siete kvalitných, dostupných a ekonomicky efektívnych sociálnych služieb (vrátane sociálneho poradenstva a sociálnej prevencie). Za kvalitné sociálne služby sa považujú tie, ktoré primerane uspokojujú individuálne potreby občanov. Preto základnými vlastnosťami siete sociálnych služieb má byť pružnosť a prispôsobivosť meniacim sa požiadavkám rodín a občanov v sociálnej núdzi. Načrtnutá reforma sociálnych služieb zahŕňa tri základné procesy, ktoré vyžadujú takúto riadenú podporu štátu:

a)     proces decentralizácie sociálnych služieb (vrátane sociálneho poradenstva a prevencie)  zo štátu na samosprávu,

b)     proces reštrukturalizácie a transformácie existujúcich sociálnych služieb,

c)     vytvorenie podporného legislatívneho prostredia.

Prvým najdôležitejším procesom reformy sociálnych služieb bola decentralizácia sociálnych služieb zo štátu na samosprávu a jednoznačné vymedzenie zodpovednosti jednotlivých stupňov samosprávy za konkrétne „balíky“ služieb pre špecifické skupiny sociálne odkázaných obyvateľov miest a obcí. Proces decentralizácie sa v SR realizoval v rokoch 2002 – 2004 a zameral sa na zvýšenie zodpovednosti a samostatnosti samosprávnych orgánov pri uspokojovaní potrieb obyvateľstva. Prvoradým účelom decentralizačného procesu bolo zabezpečenie dostupnosti sociálnych služieb občanom v rámci rešpektovania princípu subsidiarity. Základné kritériá pre delenie kompetencií medzi obecnú a krajskú samosprávu boli dve. Prvým bola početnosť jednotlivých skupín sociálne odkázaných občanov. Druhým kritériom bola decentralizácia rôznych druhov služieb pre tú istú špecifickú skupinu obyvateľov na tú istú úroveň samosprávy.

V nadväznosti na prechod pôsobnosti na úseku sociálnej pomoci v oblasti sociálnych služieb, ktoré prešli z orgánov štátu na obce a na vyššie územné celky v rozsahu ustanovenom zákonom o sociálnej pomoci bolo financovanie týchto pôsobností riešené poskytnutím decentralizačnej dotácie zo štátneho rozpočtu. Od 1. januára 2005 bola vykonaná aj fiškálna decentralizácia. Poskytovanie sociálnych služieb ako výkon samosprávnej pôsobnosti samosprávnych orgánov (obcí a samosprávnych krajov) začalo byť financované najmä z vlastných príjmov samosprávnych orgánov, ich posilnením na základe nového daňového prerozdeľovacieho mechanizmu.

Krok decentralizácie síce výrazne prispel k odštátneniu sociálnych služieb, ale základný zámer reformy verejnej správy – priblížiť verejné služby občanom, nebol naplnený. Základnou príčinou tejto skutočnosti bol fakt, že ministerstvo financií neposkytlo mestám a obciam garancie na zachovanie finančnej participácie štátu pri financovaní sociálnych služieb. V niektorých oblastiach aj po decentralizácii došlo akoby k spätným posunom. Napríklad detské domovy, ktoré vrámci decentralizácie a zákonom č. 195/1998 Z. z. prešli v roku 2002 z pôsobnosti orgánov štátnej správy (Krajské úrad) do pôsobnosti samosprávnych krajov, účinnosťou zákona č. 305/2005 Z. z. v roku 2006 prešli späť do pôsobnosti orgánov štátnej správy – určených Úradov práce, soc. vecí a rodiny so sídlom v krajských mestách. Dokonca novelizáciou uvedeného zákona v roku 2011 bola pôsobnosť ešte viac centralizovaná a detské domovy prešli z pôsobnosti určených UPSVR priamo pod Ústredie práce, soc. vecí a rodiny.

Decentralizácia štátnej správy, ktorá sa stala nevyhnutnou podmienkou transformácie spoločnosti po roku 1989, ako taká ešte nie je transformáciou sociálnych služieb. V krátkej tradícii desiatich rokov postkomunistickej spoločnosti mal  termín „transformácia sociálnej sféry“ širšie vymedzenie ako decentralizácia. Transformácia bola v tomto smere strešným termínom, v rámci ktorého prebiehal aj proces decentralizácie, pričom decentralizácia podmieňuje a určuje spôsob realizácie transformácie. Transformáciou sociálnych služieb rozumieme reformu tradičných sociálnych služieb, ktorých hlavným cieľom je zmena ich kvality.  Základným dôvodom pre transformáciu sociálnej  sféry bolo dosiahnutie  súladu medzi sociálnymi potrebami obyvateľov v situácii sociálnej alebo hmotnej núdze a ponuky, ktorá im umožní ich  situáciu riešiť Cieľom transformácie existujúcich sociálnych zariadení je teda maximálne možná zmena pasívnych foriem poskytovania pomoci ľuďom v núdzi, ktoré sú hlavným dôvodom ich spoločenskej izolácie, na podporné a aktivizačné služby, ktoré mobilizujú potenciál klienta v prospech jeho začlenenia sa.

V roku 2007 bola uskutočnená SWOT analýza podmienok poskytovania sociálnych služieb, ktorá uvádza, že v SR prevláda poskytovanie tradičných inštitucionálnych služieb, ktoré poskytujú prevažne celoročné pobytové služby. Väčšina zariadení sociálnych služieb rezidenčného typu (najmä veľkokapacitné domovy sociálnych služieb) neumožňuje sociálnu integráciu jej obyvateľov a tým tiež dodržiavanie základných ľudských práv najmä preto, že:

– veľká časť zariadení sociálnych služieb sa zriaďovala v excentricky umiestnených  lokalitách, zvlášť pre mužov a ženy,

– domovy sociálnych služieb neumožňovali ďalší individuálny osobnostný rozvoj obyvateľov (podporované  zamestnávanie, sociálny tréning na sociálne osamostatňovanie sa),

– absentovali aktívny rozvoj sociálnych kontaktov s rodinou a príbuznými, systematické a cieľavedomé vzdelávanie obyvateľov (DSS pre deti), integrácia, či inklúzia,

– zbavovanie občanov spôsobilosti  na právne úkony sa stalo nepísanou podmienkou pre prijatie do domova sociálnych služieb,

– domovy sociálnych služieb spravidla neposkytovali nové osobné perspektívy pre rozvoj klientov, ale naopak  často  sa stávali prvou i poslednou zástavkou v živote postihnutých občanov.

Pri transformácii zariadení (najmä domovov) sociálnych služieb sú potrebné systémové zmeny v troch oblastiach:

a) v kvalite poskytovaných služieb. Systémová zmena kvality nie je možná bez systémového vzdelávania sociálnych pracovníkov a spracovania projektu transformácie sociálnych služieb,

b) v charaktere inštitúcie a vlastníckych vzťahoch,

c) vo financovaní. Základnými možnosťami je viaczdrojové financovanie – zdroje  poskytované štátom, samosprávnymi krajmi, obcami, príjmami z platieb užívateľov sociálnych služieb, príjmami z vlastnej  činnosti, darmi  a grantami. Je žiadúce vytvárať korektné zákonné podmienky pre konkurenciu medzi poskytovateľmi sociálnych služieb bez ohľadu na to, kto je ich zriaďovateľom.

Jedným z najvážnejších dôvodov transformácie sociálnych služieb z pohľadu odberateľa služieb, je počet obyvateľov  v jednom zariadení  a úroveň poskytovaných služieb. Počet obyvateľov v jednom zariadení je dôležitým indikátorom pre transformáciu z toho dôvodu, že vysoký počet znemožňuje ich sociálnu integráciu,  je prekážkou v presadzovaní individuálneho prístupu a posilňovania  ich občianskej dôstojnosti. Podľa skúsenosti v zahraničí je potreba transformácie zariadení sociálnych služieb indikovaná už od počtu nad  20 obyvateľov. Rezidenčné zariadenia sociálnych služieb, ktoré majú vyššiu kapacitu ako 40 obyvateľov (v rámci EÚ platí nad 20 obyvateľov), majú byť transformované. V roku 2011 bolo v SR ešte stále 255 zariadení sociálnych služieb s celoročným pobytom a kapacitou vyššou ako je 41 miest s celkovým počtom 27 730 prijímateľov. Tento počet tvorí 83,01 % z celkového počtu prijímateľov v zariadeniach s celoročným pobytom. V súčasnosti existujú na Slovensku 4 zariadenia s kapacitou vyššou ako je 300 prijímateľov, 6 zariadení s kapacitou vyššou ako je 250 prijímateľov, 12 zariadení s kapacitou vyššou ako je 200 prijímateľov a 94 zariadení s kapacitou vyššou ako je 100 prijímateľov.

Hlavnou podobou transformácie je deinštitucionalizácia, pod čím sa nemyslí okamžitý  jednorázový proces zatvorenia zariadení soc. služieb. Proces transformácie a deinštitucionalizácie prebieha vo svete, vrátane Európy už od sedemdesiatych rokov minulého storočia. Príklady dobrej praxe môžeme prezentovať na viacerých krajinách ako je napríklad Nórsko, Švédsko, USA a Veľká Británia, kde bola transformácia a deinštitucionalizácia podporená politicky aj legislatívne.

Deinštitucionalizácia filozoficky vychádza z principiálnej hodnotovo podmienenej zmeny vzťahu k ľuďom odkázaným na dlhodobú pomoc spoločnosti. Predstavuje hlboký a dlhodobý proces zmeny (transformácie) systému sociálnych služieb prejavujúcej sa o. i. v odklone od modelu tradičnej starostlivosti v klasických zariadeniach zviazaných inštitucionálnou kultúrou, t. j. od pasívneho modelu ochrany, k aktívnemu modelu podpory v prirodzenom prostredí miestneho spoločenstva (tzv. komunitná starostlivosť), Prechod z inštitucionálnej na komunitnú starostlivosť vychádza z nasledovných princípov:

a) Rešpektovanie práv prijímateľov a ich zapojenie do procesov rozhodovania,

b) Prevencia inštitucionalizácie, uzatváranie inštitúcií, obmedzenie investícií do pôvodných inštitúcií,

c) Vytváranie komunitných služieb, holistický (komplexný) prístup,

d) Rozvoj ľudských zdrojov a efektívne využívanie zdrojov,

e) Kontrola kvality a neustále zvyšovanie informovanosti.

Medzi základné dôvody deinštitucionalizácie môžeme na Slovensku, podobne ako v iných krajinách EÚ, zaradiť, okrem viazanosti SR medzinárodnými dohovormi (ako napr. Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, Dohovor OSN o právach dieťaťa, Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach, Európsku sociálnu chartu a ďalšie dokumenty) nasledujúce skutočnosti:

Osoby so zdravotným postihnutím nepotrebujú žiť v inštitúciách, bez ohľadu na to, ako závažné je ich zdravotné postihnutie, pretože nezávislý život vedie k väčšej samostatnosti a osobnostnému rozvoju jednotlivca za predpokladu, že sú k dispozícii potrebné sociálne služby. Život osôb so zdravotným postihnutím v bežnej spoločnosti, integrácia a inklúzia prináša výrazne pozitívny vplyv na majoritnú spoločnosť v etickej i komunikačnej oblasti. Z dlhodobej perspektívy je navyše ekonomicky výhodnejší ako život v inštitúcii. Osoby so zdravotným postihnutím sú členmi spoločnosti a majú právo ostať vo vnútri svojej vlastnej komunity v danom mieste a mali by dostávať potrebnú podporu v rámci bežnej štruktúry vzdelávacích, zdravotných, pracovných a sociálnych služieb. Rodiny s členom so zdravotným postihnutím by mali dostať takú podporu, aby títo členovia mohli ostať žiť doma alebo v komunite. Samotný život v inštitúcii s kolektívnym systémom vytvára nové hendikepy, ktoré človeka poznamenávajú na celý život (napr. o narušenie citového a sociálneho vývoja človeka a vytvorenie naučenej pasivity, bezmocnosti a závislosti, a v nie poslednom dôsledku sociálnej deprivácie). Život v nekoedukovaných a nepodnetných zariadeniach s kolektívnym systémom s nedostatkom osobného súkromia a samostatnosti vedie k narušeniu osobnej integrity človeka a zdravého rozvoja jeho citového života. Štruktúra práce personálu v inštitúciách je zameraná viac na jednotlivé pracovné úkony a rutinu, komunitné služby pracujú komplexne na napĺňaní individuálnych potrieb klientov. Komunitné služby s využitím výhody znalosti prostredia majú vyšší potenciál mobilizovať miestne a regionálne technické i ľudské zdroje na kvalitné poskytovanie služieb. Deti a ich rodičia, osoby so zdravotným postihnutím, seniori majú mať prístup k životným podmienkam a každodenným činnostiam, ktoré sú rovnaké, ako tie, v ktorých žije ostatná populácia.

Deinštitucionalizácia v rámci viacerých spojených procesov predpokladá z dlhodobého hľadiska aj postupné úplné zatvorenie a zrušenie inštitucionálnych služieb starostlivosti a zároveň vytvorenie, rozvoj a podporu efektívnej siete nových alebo existujúcich alternatívnych komunitných služieb. Deinštitucionalizácia je proces, ktorý systém starostlivosti, pôvodne zameraný na ochranu osôb so zdravotným postihnutím ich vylúčením zo spoločnosti, transformuje na systém, ktorý má za cieľ uľahčiť sociálnu participáciu (účasť občana na živote spoločnosti, tým, že ponúka široké spektrum služieb poskytovaných na úrovni komunity), rešpektujúc pri tom princípy výberu a rozhodovania.

Deinštitucionalizácia systému sociálnych služieb sa stáva novou sociálnou politikou pre najbližších 20 – 30 rokov. Dlhodobým cieľom prechodu z inštitucionálnej na komunitnú starostlivosť je zabezpečiť dostupnosť komunitných služieb a opatrení vykonávaných na úrovni komunity, t. j. utvoriť podmienky na život v prirodzenom sociálnom prostredí; zabezpečiť individualizáciu uspokojovania všetkých potrieb pre prijímateľov, ktorí sú dnes umiestnení v sociálnych zariadeniach inštitucionálneho charakteru (vrátane vysporiadania sa s negatívami akými sú napr. depersonalizácia, nedostatok súkromia, obmedzené možnosti voľby, rutinné a stereotypné aktivity, paušalizované liečebné postupy, paternalizmus, segregovanosť od lokálnej komunity, nedostatok alternatívnych služieb v komunite, vysoká kapacita zariadenia, v správaní prijímateľov prevláda naučená pasivita a bezmocnosť, prijímatelia majú nedostatočne rozvinuté sociálne vzťahy).

V súčasnej dobe neexistujú v Slovenskej republike zásadné legislatívne prekážky pre deinštitucionalizáciu systému sociálnych služieb. Zákon o sociálnych službách už teraz preferuje vo svojich viacerých častiach princípy nezávislého života, napr. povinnosť plánovať poskytovanie sociálnej služby podľa individuálnych potrieb, schopností a cieľov prijímateľa, poskytovanie terénnej sociálnej služby alebo ambulantnej sociálnej služby pred pobytovou sociálnou službou a iné. Napriek tomu bude potrebné, aby sa uskutočnili nevyhnutné legislatívne zmeny, ktoré eliminujú riziká a podporia procesy deinštitucionalizácie systému sociálnych služieb.

V rámci novelizácie zákona o sociálnych službách je potrebné uskutočniť viaceré zmeny najmä v oblasti práv prijímateľov sociálnych služieb, ktoré sa musia premietnuť do povinností poskytovateľov, ale aj do podmienok registrácie nových poskytovateľov (zákaz registrovať veľkokapacitné zariadenia). Bude potrebné definovať v zákone chýbajúce služby a činnosti komunitného typu ako napr. multifunkčné centrá včasnej starostlivosti, podporovaný byt, individuálne plánovanie ako prevencia pred inštitucionalizáciu, vypracovať metodiky pre pomoc rodinám a iným neprofesionálnym opatrovateľom. Pre úspešný proces prechodu z inštitucionálnej na komunitnú starostlivosť je nevyhnutné definovať štandardy kvality sociálnych služieb na národnej úrovni. V rámci legislatívnych zmien sa predpokladá vytvorenie systému celoživotného vzdelávania zamestnancov sociálnych služieb.

Špecifickým cieľom transformácie a deinštitucionalizácie sociálnych služieb pre seniorov je reprofilizovať existujúce zariadenia pre seniorov a zariadenia opatrovateľskej starostlivosti na zariadenia s dočasným/krátkodobým, či týždenným pobytom a racionalizovať ich kapacitu pre potreby obyvateľov daného územia /komunity. Podmienkou tohto postupu je maximálne posilnenie sociálnych služieb terénneho a ambulantného charakteru, vrátane neformálneho opatrovateľstva. V podmienkach rozptýleného osídlenia, či nevyhovujúcej bytovej štruktúry je vhodné vytvárať nájomný bytový fond pre seniorov v lokalitách s prístupnými verejnými službami. Z hľadiska služieb môže ísť o sociálne nájomné bývanie pre seniorov, kde sa vykonáva dohľad. Osobitné riešenie bude vyžadovať reprofilizácia tých zariadení sociálnych služieb, ktoré poskytujú osobitne intenzívnu sociálnu a zdravotnú starostlivosť pre obyvateľov, pre ktorých iné druhy služieb nie sú vhodné alebo účinné. V roku 2011 sa začalo pracovať na osobitnom zákone o dlhodobej starostlivosti, ktorá bude integrovať potrebnú zdravotnú a sociálnu starostlivosť na jednom mieste: buď v nízko kapacitnom zariadení alebo integrovanou ambulantnou a domácou starostlivosťou. Pripravovaný zákon o dlhodobej starostlivosti musí obsahovať ako základný princíp prioritu komunitnej starostlivosti pred inštitucionálnou starostlivosťou.

V službách zamestnanosti je nevyhnutné vo verejnom záujme financovať zo zákona agentúry podporovaného zamestnávania, chránené dielne a chránené pracoviská, bez ktorých nie je možné ciele deinštitucionalizácie naplniť. V tomto smere sa bude uskutočňovať príprava a podpora prijímateľov sociálnych služieb, manažmentu a zamestnancov zariadení sociálnych služieb so zameraním na rozvoj a využitie individuálneho pracovného potenciálu osôb so zdravotným postihnutím v prirodzenom prostredí komunity.

Je dôležité, aby súčasne s týmito procesmi prebehla aj legislatívna zmena v oblasti podporovaného rozhodovania, ktorá bude súčasťou Občianskeho zákonníka. Návrhy rekodifikácie Občianskeho zákonníka už v súčasnosti obsahujú zásadné zmeny týkajúce sa spôsobilosti na právne úkony, jednou z hlavných je vylúčenie pozbavovania spôsobilosti na právne úkony. V roku 1990 bolo až 93 % prijímateľov sociálnych služieb pozbavených spôsobilosti na právne úkony. Z pohľadu sociálnych služieb a podporovaného zamestnávania využívanie viac reštriktívnej formy (pozbavenie spôsobilosti na právne úkony) pred menej reštriktívnou formou (obmedzenie spôsobilosti na právne úkony) významne obmedzuje základné ľudské práva a podporu nezávislého života v komunite. Tento stav je pre nezávislý život v komunite veľmi rizikový a môže skomplikovať celý proces transformácie a deinštitucionalizácie.

Z hľadiska finančného zabezpečenia procesu deinštitucionalizácie je potrebné využívať zdroje EU. V rokoch 2008 – 2010 nebol Regionálny operačný program (ROP) zameraný na podporu rozvoja komunitných služieb. V súlade so stratégiou ROP bolo v tomto období viac ako 185 mil. EUR prerozdelených na projekty rekonštrukcie existujúcich a výstavbu nových zariadení sociálnych služieb, sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately. V priebehu roku 2010 prijala Európska komisia odporúčania ad-hoc expertnej skupiny pre deinštitucionalizáciu a požiadala členské štáty, aby zostávajúce finančné prostriedky z Európskeho fondu pre regionálny rozvoj (ERDF) použili na podporu procesov deinštitucionalizácie a transformácie. Prostriedky z ERDF sa môžu použiť na krytie kapitálových nákladov – budovanie a rekonštrukciu nových typov zariadení sociálnych služieb komunitného charakteru a na transformáciu a deinštitucionalizáciu zariadení sociálnych služieb, sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Z ROP sa plánuje v rokoch 2012 – 2015 využiť na procesy deinštitucionalizácie finančné prostriedky v sume minimálne 20 mil. EUR z Prioritnej osi 2 Sociálna infraštruktúra. Vybrané pilotné projekty (5-8) budú mať možnosť využiť tieto investičné zdroje na prípravu a realizáciu podmienok účelovej výstavby domov/domácností pre podporované bývanie a rekonštrukciu vhodných objektov pre požadované komunitné služby. Nepredpokladá sa využitie tohto fondu pre iné investície do existujúcich objektov zariadení.  Európsky sociálny fond je druhým zdrojom, ktorý môže prispieť na prípravu a podporu procesov deinštitucionalizácie a transformácie. V rámci Operačného programu Zamestnanosť a sociálna inklúzia sa pripravujú národné projekty, ktoré budú financovať „mäkkú“ časť podporných procesov tak, aby zapojené zariadenia zvládli prechod z inštitucionálnej starostlivosti na komunitné služby. Transformačné projekty financované z ROP budú podporené aj z OP Zamestnanosť a sociálna inklúzia vo výške cca 1,5 mil. EUR.

Naša spoločnosť stojí pred výzvou,  ktorej čelí celá Európa a tou je modernizácia sociálnych služieb. Potvrdzuje sa nimi však aj hlavné poslanie týchto služieb, ktorým je sociálna súdržnosť, ich transformácia a evidentný potenciál zamestnanosti, čím sa sociálne služby stávajú neoddeliteľnou súčasťou lisabonskej stratégie.

Úskalia a možnosti výchovy v zariadeniach sociálnych služieb

Téma prednášky sa týka zariadení sociálnych služieb, ktoré sú definované zákonom č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách. Detské domovy, krízové a resocializačné strediská patrili v zmysle zákona č. 195/1998 Z. z. o sociálnej pomoci tiež medzi zariadenia sociálnych služieb. Od účinnosti zákona č. 305/2005 Z. z. sú tieto zariadenia riešené týmto samostatným zákonom o sociálnoprávnej ochrane a o sociálnej kuratele. Sú zariadeniami na vykonávanie opatrení podľa zákona o sociálnoprávnej ochrane a o sociálnej kuratele.

Zákon o sociálnych službách charakterizuje sociálnu službu ako odbornú činnosť, obslužnú činnosť alebo súbor takýchto činností.

§ 2 ods. 1 zákona: „Sociálna služba je odborná činnosť, obslužná činnosť alebo ďalšia činnosť alebo súbor týchto činností, ktoré sú zamerané na

a) prevenciu vzniku nepriaznivej sociálnej situácie, riešenie nepriaznivej sociálnej situácie alebo zmiernenie nepriaznivej sociálnej situácie fyzickej osoby, rodiny alebo komunity,

b) zachovanie, obnovu alebo rozvoj schopnosti fyzickej osoby viesť samostatný život a na podporu jej začlenenia do spoločnosti,

c) zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb fyzickej osoby,

d) riešenie krízovej sociálnej situácie fyzickej osoby a rodiny,

e) prevenciu sociálneho vylúčenia fyzickej osoby a rodiny.“

Táto sa vykonáva najmä prostredníctvom sociálnej práce, postupmi zodpovedajúcimi poznatkom spoločenských vied a poznatkom o stave a vývoji poskytovania sociálnych služieb.

§ 2 ods. 5 zákona: „Sociálna služba sa vykonáva najmä prostredníctvom sociálnej práce, postupmi zodpovedajúcimi poznatkom spoločenských vied a poznatkom o stave a vývoji poskytovania sociálnych služieb.“

Opatrenia zákona o sociálnoprávnej ochrane a sociálnej kuratele sa vykonávajú najmä prostredníctvom sociálnej práce, metódami, technikami a postupmi zodpovedajúcimi poznatkom spoločenských vied a poznatkom o stave a vývoji sociálnopatologických javov v spoločnosti.

§ 3 ods. 1 zákona č. 305/2005 Z. z.: „Opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately sa vykonávajú pre dieťa, plnoletú fyzickú osobu, rodinu, skupinu a komunitu najmä prostredníctvom sociálnej práce, metódami, technikami a postupmi zodpovedajúcimi poznatkom spoločenských vied a poznatkom o stave a vývoji sociálnopatologických javov v spoločnosti.“

Sociálne služby sú funkčným celkom, ktorý zastrešuje sociálnu pedagogiku a sociálnu prácu. Sociálne služby vyjadrujú záujem spoločnosti na pomoci, podpore a starostlivosti ľuďom, ktorí sa ocitajú v obtiažnych životných a sociálnych situáciách.[1]

Sociálna práca je profesionálna aktivita zameraná na pomáhanie jednotlivcom, skupinám či komunitám zlepšiť alebo obnoviť ich schopnosť sociálneho fungovania a na tvorbu spoločenských podmienok priaznivých na tento cieľ. Cieľom sociálnej práce je odhaľovanie, vysvetľovanie, zmierňovanie a riešenie sociálnych problémov. Praktické ciele sociálnej práce sú:

Podporiť schopnosť klienta riešiť problém, adaptovať sa na nároky a vyvíjať sa.
Sprostredkovať klientovi kontakt s agentúrami, inštitúciami, ktoré mu môžu poskytnúť zdroje, služby a potrebné príležitosti.
Napomáhať tomu, aby systémy podpory klientom pracovali humánne, efektívne, aby rozvíjali a aktivizovali schopnosti klientov.

Zariadenia sociálnych služieb v zmysle zákona o sociálnych službách patria medzi sociálne služby, ktorými sa podľa § 12 zákona

1. zabezpečujú nevyhnutné podmienky na uspokojenie základných životných potrieb; medzi takéto zariadenia zaraďuje nový zákon o sociálnych službách noclaháreň, útulok, domov na pol ceste, nízkoprahové denné centrum, zariadenie núdzového bývania,
2. poskytujú sociálne služby na podporu rodiny s deťmi – sem patria zariadenia dočasnej starostlivosti o deti, nízkoprahové denné centrá pre deti a rodinu,
3. riešia nepriaznivé sociálne situácie z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia, nepriaznivého zdravotného stavu alebo dovŕšenia dôchodkového veku – tu zaraďujeme zariadenia pre fyzické osoby, ktoré sú odkázané na pomoc inej fyzickej osoby a pre fyzické osoby, ktoré dovŕšili dôchodkový vek (zariadenie podporovaného bývania, zariadenie pre seniorov, zariadenie opatrovateľskej služby, rehabilitačné stredisko, domov sociálnych služieb, špecializované zariadenie, denný stacionár),
4. poskytujú podporné služby – denné centrum a integračné centrum.

Výchova sa v súvislosti so sociálnymi službami priamo nespomína. Zákon uvádza výchovu len v súvislosti so zariadením dočasnej starostlivosti o deti, v ktorom sa táto poskytuje a v súvislosti s domovom sociálnych služieb, ak sa v tomto poskytuje sociálna služba deťom. Zákon definuje dôležité pojmy, ktoré sa týkajú sociálnych služieb, či už sú to jednotlivé typy zariadení, ale aj druhy činností, ktoré sa vykonávajú v zariadeniach sociálnych služieb, ako napr. čo je základné, či špecializované sociálne poradenstvo, alebo záujmová činnosť. Zákon definuje dokonca i vzdelávanie, avšak definovanie pojmu výchovy v zákone nenájdeme.[2]

Zákon o sociálnej starostlivosti v ČR medzi základné činnosti pri poskytovaní sociálnych služieb zaraďuje výslovne aj výchovné, vzdelávacie a aktivizačné činnosti. Pracovníkom v sociálnych službách je okrem iných aj ten, kto vykonáva základnú výchovnú nepedagogickú činnosť, ktorá podľa zákona spočíva v prehlbovaní a upevňovaní základných hygienických a spoločenských návykov, pôsobení na vytváranie a rozvíjanie pracovných návykov, manuálnych zručností a pracovnej aktivity, uskutočňovaní voľnočasových aktivít zameraných na rozvíjanie osobnosti, záujmov, znalostí a tvorivých schopností formou výtvarnej, hudobnej a pohybovej výchovy, zabezpečovaní záujmovej a kultúrnej činnosti a v uskutočňovaní osobnej asistencie.[3]

Pozrime sa však na definovanie výchovy v najširšom zmysle slova. Výchova je ovplyvňovaním človeka človekom. Môžeme hovoriť aj o ovplyvňovaní človeka zvieraťom, prírodou a pod., ale v takom prípade by sme hovorili skôr o vplyve. Existuje aj takzv. sprostredkovaná výchova – pôsobenie televízie, novín, rozhlasu, internetu a pod. Preto definícia výchovy v najširšom slova zmysle nehovorí o priamom, či sprostredkovanom vplyve človeka na človeka. Ťažiskovým pojmom je zámer ovplyvňovania človeka človekom. Zámer hovorí o tom, či jeden subjekt pôsobí na druhý s tým cieľom, že ho chce „vychovávať“. Tu sa dostávame do kruhu definície: výchova je ovplyvňovanie a ovplyvňovanie je výchova. Tak široko chápaná definícia výchovy je málo utilitárna, použiteľná v praxi.

Dostávame sa k odbornej definícii výchovy. Výchova je odborné rozvíjanie psychických funkcií osobnosti – skrátená definícia. Úplná znie: Výchova je profesionálne,[4] odborné a cieľavedomé udržiavanie, zdokonaľovanie a rozvíjanie[5] pozitívnych a funkčných možností človeka, psychických[6] funkcií, procesov a vlastností osobnosti.[7]

Na zabezpečenie účinného výkonu práva na sociálne služby sa zmluvné strany zaväzujú v Európskej sociálnej charte podporovať alebo organizovať služby použitím metód sociálnej práce, ktoré pomôžu jednotlivcom a skupinám v spoločenstve pri ich rozvoji a prispôsobení sociálnemu prostrediu.

Výchova je zámerné pôsobenie podnetmi z prostredia tak, aby boli dosiahnuté určité, pomerne trvalé, žiadúce zmeny v správaní človeka.

Širším pojmom ako výchova je socializácia, ktorá obsahuje rôzne vedomé i nevedomé, prírodné i spoločenské vplyvy, ktoré pôsobia na osobnostný vývoj. Socializácia je v najširšom slova formovaním a rastom osobnosti pod vplyvom rozmanitých vonkajších podnetov, vrátane výchovy.

Výchova ako dynamický proces vedomej a riadenej socializácie, zahŕňajúci všetky činnosti, ktoré človeka formujú pre život v konkrétnej spoločnosti

Výchova ako regulátor, riadiaci proces, ktorým chceme socializáciu usmerniť tak, aby bola v súlade s výchovnými cieľmi

Výchova, ktorá uprednostňuje postupy, ktorými vychovávaného neovplyvňujeme priamo, ale prostredníctvom podmienok, prostredia, využívania interpersonálnych väzieb, režimu, ktorý v prostredí platí, pod.

Predmetom sú sociálne aspekty výchovy a vývoja osobnosti, intervencia do procesu socializácie u sociálne znevýhodnených skupín

Cieľom je výchova k svojpomoci a snaha o zlepšenie spoločenských podmienok, v ktorých vychovávaný žije

Metódy nepriameho výchovného pôsobenia, z ktorých zámer – ono „pedagogično priamo necítiť“

Čím menej má vychovávaný pocit, že je vychovávaný, tým lepšie pre výsledný efekt výchovy

Pokiaľ hľadáme styčný bod pre výchovu v zariadeniach sociálnych služieb, dotýkame sa

1. v prvom rade odborných činností, ktoré sa v ZSS vykonávajú a z týchto je to základné sociálne poradenstvo, špecializované sociálne poradenstvo, sociálna rehabilitácia. Môžeme sem zaradiť aj pracovnú terapiu,
2. z kategórie ďalších činností, ktoré sa vykonávajú v ZSS sa dotýkame vzdelávania a záujmovej činnosti.

Definujme si jednotlivé činnosti, prepojené s výchovou, a vytypujme jednotlivé ZSS, v ktorých sa vykonávajú.

1. Sociálne poradenstvo je odborná činnosť zameraná na pomoc fyzickej osobe v nepriaznivej sociálnej situácii, vykonáva sa na úrovni základného poradenstva a špecializovaného sociálneho poradenstva.

1A. Základné sociálne poradenstvo, ktoré zákon definuje ako posúdenie povahy problému fyzickej osoby, rodiny alebo komunity, poskytnutie základných informácií o možnostiach riešenia problému a podľa potreby aj odporúčanie a sprostredkovanie ďalšej odbornej pomoci, je súčasťou každej sociálnej služby poskytovanej podľa zákona. Z toho vyplýva, že sociálne poradenstvo sa vykonáva v každom type zariadenia sociálnych služieb, dokonca má byť súčasťou aj takej služby akou je prepravná služba, či sociálna služba poskytovaná v jedálni, alebo práčovni.

1B. Špecializované sociálne poradenstvo je zistenie príčin vzniku, charakteru a rozsahu problémov fyzickej osoby, rodiny alebo komunity a poskytnutie im konkrétnej odbornej pomoci. Vykonáva sa tam, kde zákon definuje výkon sociálneho poradenstva, nakoľko je jeho súčasťou, t. j. vo všetkých zariadeniach sociálnych služieb.

2. Sociálna rehabilitácia je odborná činnosť na podporu samostatnosti, nezávislosti, sebestačnosti fyzickej osoby rozvojom a nácvikom zručností alebo aktivizovaním schopností a posilňovaním návykov pri sebaobsluhe, pri úkonoch starostlivosti o domácnosť a pri základných sociálnych aktivitách. Ak je fyzická osoba odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby, sociálnou rehabilitáciou je najmä nácvik používania pomôcky, nácvik prác v domácnosti, nácvik priestorovej orientácie a samostatného pohybu, výučba písania a čítania Braillovho písma a sociálna komunikácia. Vykonáva sa v zariadení podporovaného bývania, v zariadení pre seniorov, v zariadení opatrovateľskej služby, v rehabilitačnom stredisku, v domove sociálnych služieb, v špecializovanom zariadení, v dennom stacionári, v integračnom centre.
Špecializované sociálne poradenstvo alebo sociálna rehabilitácia ako samostatná odborná činnosť sa vykonáva na základe akreditácie na odbornú činnosť.

3. Pracovná terapia je odborná činnosť na osvojenie pracovných návykov a zručností fyzickej osoby pri vykonávaní pracovných aktivít pod odborným vedením za účelom obnovy, udržania alebo rozvoja jej fyzických schopností, mentálnych schopností a pracovných schopností a jej začlenenia do spoločnosti. Vykonáva sa v domove na pol ceste, v domove sociálnych služieb, v špecializovanom zariadení a v dennom stacionári.

4. Vzdelávanie je utváranie podmienok na vzdelávanie prijímateľa sociálnej služby podľa zákona č. 245/2008 Z. z., školského zákona. Tieto sa vytvárajú v domove sociálnych služieb a v špecializovanom zariadení, pokiaľ sa poskytuje sociálna služba neplnoletým fyzickým osobám.

5. Záujmová činnosť je kultúrna činnosť, spoločenská činnosť, športová činnosť a rekreačná činnosť, ktoré sú zamerané na rozvoj schopností a zručností prijímateľa sociálnej služby. Utvárajú sa pre ňu podmienky alebo sa zabezpečuje v zariadení dočasnej starostlivosti o deti, v zariadení pre seniorov, v domove sociálnych služieb, v špecializovanom zariadení, v dennom stacionári, v dennom centre.

Zariadenia sociálnych služieb

Zariadenie sociálnych služieb je do istej miery svetom pre seba, ostrovom sebestačného poriadku, v ktorom je život obmedzenejší a predvídateľnejší než v okolitom sociálnom prostredí. Môžeme povedať, že zariadenie je spojené s tromi archaickými ľudskými skúsenosťami: skúsenosť rodiny, skúsenosť obce a skúsenosť vyhostenia.

Aby mohlo dieťa v pokoji vyrásť, aby si osvojilo, čo si osvojiť má, potrebuje uzatvorené, stále prostredie, chránené pred vonkajším chaotickým svetom, dom alebo byt. Dieťa ešte nemá schopnosti, ktoré by mu umožnili obstáť v komplexnom prostredí veľkého sveta. Dieťaťu sa darí dobre v prostredí obmedzenom len na niekoľko osôb, ktoré sa oň starajú, na niekoľko miestností, na najbližšie okolie, bydlisko. Následky citovej deprivácie detí, ktoré boli vychované bez rodičovskej starostlivosti sú dostatočne známe. Dieťa vychovávané v nestabilnom prostredí (napr. odovzdávanie z rodiny do rodiny, či zo zariadenia do zariadenia) je tiež deprivované. Moderný psychologický výskum, najmä škandinávsky, ukázal, že pre dieťa je silne stresujúcim zážitkom obyčajné sťahovanie rodiny z miesta na miesto, i keď sa osoby, s ktorými dieťa je v kontakte, nemenia. Obom skúsenostiam – rodiny a obce, je spoločný zážitok domova. Byť niekde doma, znamená byť v prostredí, ktoré cítime ako svoje, ako to pravé, to normálne, i keď iným ľuďom sa to isté prostredie javí ako cudzie, zvláštne. Zariadenie je vždy pokusom o umelý domov, azyl (viď. aj názov niektorých zariadení – detský domov, domov sociálnych služieb); má byť sférou istoty, a to i v tých prípadoch, kedy bol vybudovaný preto, aby chránil spoločnosť, nie ľudí, ktorí v ňom bývajú.

Treťou archaickou skúsenosťou, protichodnou, je skúsenosť vyhostenia. Právom patriť do obce a rodiny môže človek stratiť a môže byť vyhnaný do sféry neznáma, chaosu. Tam prípadne môže s rovnako postihnutými vytvoriť miniatúrnu komunitu, ktorá však s pôvodnou obcou komunikuje minimálne.

Hlavné funkcie zariadení môžeme zhrnúť do 3 bodov:

1. Podpora a starostlivosť – táto funkcia je v popredí u zariadení poskytujúcich náhradu za nefunkčnú alebo chýbajúcu rodinu, v zariadeniach pre mentálne alebo fyzicky postihnutých, v domovoch dôchodcov a pod. Vo všetkých takýchto zariadeniach je poskytované chýbajúce zázemie, či starostlivosť, bez ktorých by sa klient nevedel a nemohol zaobísť. Keby tieto zariadenia neexistovali, kvalita života ich klientov by bola neprimerane nízka, v niektorých prípadoch by neboli schopní prežiť v bežných podmienkach života.

2. Liečba, výchova a resocializácia. Táto funkcia je v popredí u zariadení, v ktorých ide o zmenu stavu klientov. Predpokladá sa, že klient opustí zariadenie v inom stave, než v akom do neho prišiel.

3. Obmedzenie, vylúčenie, represia. Ide o zariadenia, v ktorých sú klienti, ktorí by spoločnosť ohrozovali svojím kriminálnym konaním, konaním vychádzajúcim z ich stavu, v ktorom trpia akútnou psychózou a pod.

Mohlo by sa zdať, že každé zariadenie slúži jednému účelu, ktorý je niekedy uvedený v jeho názve. Avšak môžeme vychádzať z hypotézy, že každé zariadenie je nositeľom všetkých vymenovaných funkcií, i keď niektoré prezentuje a iné skôr skrýva. Zariadenia si radi vylepšujú svoju povesť zdôrazňovaním práve druhej funkcie. Každý človek je priťahovaný myšlienkou, že existuje spôsob, ako sa dá zmeniť svoja povaha, svoj zdravotný stav a pod. Na druhej strane represívna funkcia zariadení je v modernej spoločnosti maskovaná, jej verejné priznanie by nepôsobilo dobre.

Riziká ústavnej starostlivosti

Najzávažnejším rizikom dlhodobého pobytu v ústave je tzv. hospitalizmus, teda stav dobrej adaptácie na umelé podmienky zariadenia sprevádzaný znižujúcou sa adaptáciou na „civilný“ život. V zariadení má klient plné zaobstaranie, niekto preňho varí, niekto sa stará o jeho financie, niekto kúri, niekto mu organizuje prácu. Klient sa stretá s obmedzeným počtom spoluobyvateľov zariadenia a s obvykle početným tímom profesionálov. Hospitalizmus sa dnes stal ešte väčším problémom, akým bol za bývalého režimu. Veľké uzatvorené a osobnostne homogénne kolektívy ťažko povedú ku korigovaniu individuálneho správania. Je oveľa pravdepodobnejšie, že interakcia medzi klientmi bude ich osobné problémy skôr násobiť.

V uzatvorených zariadeniach ľahko vzniká tzv. ponorková choroba, popisovaná pôvodne u posádkach lodí na ďalekých plavbách, u polárnikov… Ľudia sa stávajú vzťahovačnými, agresívnymi, sú sugestibilný. Stávajú sa introvertnými, klesá ich otvorenosť. Zmeny sa prejavujú ako v psychologických procesoch, tak v správaní. Skupina postihnutá ponorkovou chorobou dokáže niektorého svojho člena i úplne vyobcovať.

Všetky uzatvorené inštitúcie s autoritatívnym režimom sú výbornou živnou pôdou pre šikanovanie. Najväčšiu autoritu majú najagresívnejší príslušníci personálu a najbrutálnejší chovanci. Obeťou šikanovania sa stávajú ľudia nesebavedomí, slabí, odlišní, chorí. Šikanujú ľudia, ktorí sa často už v mladosti naučili agresivite buď v rodine, alebo v zariadení. Je to pre nich dovolený, nezpochybňovaný spôsob, ako dosahovať vlastné ciele. Riziko šikanovania je najväčšie v tých zariadeniach, kde sú klientmi malé deti, ľudia s mentálnym postihnutím, veľmi chorí, prípadne starí.

Postoj personálu ku klientom má byť profesionálny, nevyhnutne je však taktiež osobný. Strata súkromia je pravidelnou daňou za pobyt v zariadení. Niekde je súkromie obmedzené len málo, i nás už detské domovy vytvárajú „rodinné“ skupiny, ktorým sa venujú stále tí istí vychovávatelia. Deti bývajú po dvoch alebo po troch a sami si môžu vybrať s kým. V zariadeniach pre starých a hendikepovaných ľudí mávajú obyvatelia svoju finančnú hotovosť uloženú u personálu, čo sa zdôvodňuje možnosťou straty.

Obyvateľ zariadenia je neustále nútený prispôsobovať sa jednak režimu, jednak potrebám iných obyvateľov. Nemôže zhasnúť a rozsvietiť kedy on chce. Nemôže nahlas počúvať hudbu, niekedy nemôže čítať, pretože je rušený činnosťou iných. Domov sa dá definovať ako miesto, kde najviac môžeme byť sami sebou a najmenej musíme dodržiavať konvenciu svojich spoločenských rolí. V tomto zmysle zariadenie domovom takmer nikdy nie je.

Vďaka kombinácii nepriaznivo pôsobiacich vplyvov sa pobyt v zariadení môže stať vážnym psychickým úrazom, traumou, ktorá človeka dlhodobo poznamená. Typickou traumou je potom neochota a neschopnosť stretávať sa s ľuďmi, ktorí neboli podobne postihnutí. I v neústavnom svete sa vytvárajú ostrovčeky ústavného sveta bývalých väzňov, bývalých alkoholikov, …. .

Napriek týmto rizikám starostlivosti v zariadeniach nemožno súhlasiť s predstavou, že všetky formy starostlivosti v zariadeniach sú prežitkom. Pre niektorých ľudí sú jedinou možnosťou poskytujúcou dôstojnú existenciu. Uvažovanie v humanitárnych disciplínach dnes zdôrazňuje potrebu primeranej starostlivosti, šitej klientovi na mieru. V Taliansku boli pred časom šmahom zrušené tradičné psychiatrické zariadenia. Pri absencii alternatívnych zariadení nebolo ťažké predpovedať následok: z duševne chorých sa stali bezdomovci a klienti zariadení sociálnych služieb, ktoré však neboli na tento typ klientely pripravené.

Neuvážené rušenie zariadení, uskutočňované pod zástavou deinštitucionalizácie, nie je dobré ani pre klientov, ani pre spoločnosť. Je nutné počítať s tým, že moderná rodina je stále menej ochotná, či schopná starať sa o svojich handicapovaných členov v plnej miere, vo vlastnej réžii a moderná spoločnosť je stále náročnejšia, pokiaľ ide o vzdelanie, pracovný výkon a sociálne chovanie. Ľudí, ktorí v určitom ohľade nie sú schopní čeliť nárokom dnešnej spoločnosti, pribúda a ubúda tradičných zdrojov spoločenskej podpory. Zariadenia by nemali šmahom zanikať, avšak budú na ne kladené stále vyššie požiadavky. Nesporne sú sčítané dni tých zariadení, ktoré sa opierali o čisto byrokratické kritériá pri prijímaní klientov a pri ich prepúšťaní. Tiež starostlivosť organizovaná tradičným, odosobneným spôsobom nemá budúcnosť. Zmysel budú mať len zariadenia odvodzujúce svoj režim z individuálnych potrieb klienta a len v minimálne nutnej miere voči nemu uplatňujúce obmedzenia.

Foriem starostlivosti v pobytových zariadeniach ubúda v prospech starostlivosti poskytovanej nepobytovou formou. Sociálna práca má tendenciu skôr ísť za klientom do jeho prostredia, než pre neho vytvárať nové umelé prostredie zariadenia.

Uprednostňujú sa také formy starostlivosti, ku ktorým klient nie je nútený, tie majú evidentne lepšie výsledky než zásahy, ku ktorým dal popud súd, či iný represívny orgán. Hranica medzi ambulantnou a pobytovou starostlivosťou už nie je tak ostrá ako predtým. Vznikajú hybridné zariadenia schopné poskytovať a dávkovať podľa potreby oboje: dochádzku aj pobyt. Do sféry pobytovej starostlivosti v zariadeniach vstupuje čím ďalej viac vysokoškolsky vzdelaných profesionálov, ktorí podrobujú skúmaniu nie len efektivitu programov, ale sú aj expertmi v otázkach organizačných. Štruktúra predchádzajúcich pevných, striktných programov sa uvoľňuje, klienti majú možnosť voľby medzi rôznymi ponúkajúcimi sa možnosťami náplne dňa. Vznikajú alternatívne zariadenia, ktoré sa chcú programovo líšiť od tradičných. Zariadenia znižujú svoju kapacitu. Všeobecne sa uznáva, že veľké tradičné inštitúcie neprospievajú klientom, preto sa obmedzujú kapacity, ako aj dĺžka pobytu v nich. Zariadenia menia svoj zovňajšok aj interiér, aby boli pre klientov čo najpríťažlivejšie. Zariadenia sa otvárajú voči okolitej komunite.

Istý expert v oblasti sociálnej starostlivosti takto hodnotí vývin v tejto oblasti v Holandsku: “V päťdesiatych rokoch by vám riaditeľ zariadenia s hrdosťou ukazoval bazén a iné vymoženosti, ktoré pre svojich zverencov vybudoval. Dnes by vám s ešte väčšou hrdosťou ukazoval, kde bol kedysi bazén a chválil by sa tým, že jeho klienti chodia dnes plávať do verejného bazénu, ktorý je v meste.“ V zariadeniach sa usporadúvajú kultúrne akcie pre miestnu komunitu a klienti zariadení navštevujú zas akcie usporadúvané miestnym spoločenstvom. Od centrálneho štátneho riadenia starostlivosti pobytovej sa postupuje k prenášaniu maxima kompetencií na miestne orgány, ktoré zase zapájajú do starostlivosti miestnych dobrovoľníkov. Dištanc medzi personálom a klientom sa zmenšuje do tej miery, že pre návštevníka je v niektorých inštitúciách problém poznať kto je kto. Profesionáli pracujú s veľkým osobným nasadením, v zariadeniach je priateľská, ústretová atmosféra. Profesionál má možnosť chovať sa ku klientovi veľmi spontánne, bez toho však, aby prekročil medze profesionality. Zariadenia sa poľudčujú, nie však všade a nie rovnako rýchlo. Od negatívneho nálepkovania klientov, t. j. od ich definovania handicapom smeruje moderná sociálna práca k priorite klienta ako osobnosti, ktorá má isté kompetencie a istotu vývoja. Dnes, v epoche „víťazstva indivídua“, je najlepším možným zariadením také, ktoré sa podriaďuje potrebám svojich klientov a podľa toho smeruje svoj vývoj.

§ 6 ods. 2 písm. a)

Fyzická osoba má právo

a) na poskytovanie sociálnej služby, ktorá svojím rozsahom, formou a spôsobom poskytovania umožňuje realizovať jej základné ľudské práva a slobody, zachováva jej ľudskú dôstojnosť, aktivizuje ju k posilneniu sebestačnosti, zabraňuje jej sociálnemu vylúčeniu a podporuje jej začlenenie do spoločnosti,

Pri poskytovaní sociálnych služieb v ZSS musíme mať na zreteli, že tieto sa majú poskytovať tak, aby svojím rozsahom, formou a spôsobom poskytovania umožňovali prijímateľovi sociálnej služby realizovať základné ľudské práva a slobody, aktivizovali ho k posilneniu sebestačnosti, zabraňovali sociálnemu vylúčeniu a podporovali jeho začlenenie do spoločnosti. Túto snahu dosahujeme výchovou.

Výchovu definujeme ako sústavu koordinovaných činností rozvíjajúcich osobnosť človeka, jeho schopnosti a vlastnosti tak, aby bol pripravený zvládnuť úlohy vo svojom individuálnom živote a začleniť sa do spoločnosti. Z hľadiska ontogenézy možno výchovu považovať za celoživotnú činnosť. Efektívnosť výchovy je úzko spätá s podmienkami výchovy – sú to najmä personálne podmienky (vychovávajúci) a materiálne podmienky (zázemie, materiálne podmienky v zariadeniach). Značný význam pre stanovenie cieľov výchovy má axiológia, ktorá tvorí základ pre hodnotovú orientáciu. Ďalším významným faktorom je motivácia, ktorá využíva uvedomelú aktivitu človeka. Výchova má tvorivo využívať prirodzenú snahu na dosahovanie cieľov, ktoré prinášajú uspokojovanie potrieb človeka, a takto môže diferencovať jeho konanie. Súčasná spoločnosť prináša aj negatívne vplyvy, ktoré výchovu sťažujú. Individualizácia neprináša len pozitívne podnety, ale aj rozličné formy dezintegrácie a straty istôt. Výchova musí preventívne poznať niektoré dôsledky, ako napr. agresivitu, kriminalitu, závislosť. Týmto potenciálnym deformáciám možno čeliť diferencovaným prístupom, rozvíjaním sociálnej komunikácie a posilňovaním pozitívnych hodnôt. Zložitosť problémov modernej spoločnosti zvyšuje nároky na výchovu, súčasne však posilňuje jej postavenie v štruktúre celospoločenských faktorov.[8]

V niektorých zariadeniach pretrváva tradičný model starostlivosti, ktorý na prvky výchovnej činnosti zabúda. Tieto zariadenia preferujú zdravotnú starostlivosť, len málo sú orientované na udržanie a rozvoj adaptačných schopností klientov.

Súčasným ideálom je smerovanie k tomu, aby ľudia so zdravotným postihnutím mohli využívať bežné zdroje, teda inštitúcie, ktoré poskytujú služby verejnosti. To znamená, aby žili v miestnom spoločenstve spôsobom, ktorý čo možno najviac zodpovedá životu ostatných ľudí bez postihnutia. S tým súvisí predstava o čo možno najväčšiu samostatnosť klientov. Podpora zo strany pracovníkov sociálnych a iných služieb by mala byť poskytovaná len v záležitostiach, ktoré užívateľ sám nezvláda. Naopak tam, kde si dokáže poradiť, by mal mať dostatočný priestor pre svoje riešenie.

Služby nemajú riadiť život užívateľa, ale pomôcť mu, aby ho mohol čo najviac riadiť sám. S tým súvisí aj snaha o to, aby bol užívateľ na službe čo najmenej závislý.

Rovnako ako rodiny, štáty, udržujú zariadenia svoj vnútorný poriadok, súbory pozitívnych a negatívnych sankcií. V zariadení, rovnako ako v iných organizáciách, existuje hierarchia spoločenských pozícií, formálna nadriadenosť sa však nemusí kryť s nadriadenosťou neformálnou. Zariadenia majú svoj folklór, majú svoj slovník, svoju atmosféru, ktorú je možno doslova cítiť. Voči vonkajšiemu svetu sú viac či menej uzatvorené; vstup do nich je kontrolovaný. Medzi klientmi a personálom existuje hranica, ktorej obdobou je medzigeneračná hranica rodinná. Prístupnosť určitých miest v zariadení je regulovaná pravidlami, ktoré súvisia s hierarchiou spoločenského postavenia. V zariadeniach nie je ponechané náhode, kto, s kým, kde môže byť v kontakte. Funkcie zariadení môžeme vidieť z perspektívy záujmov spoločnosti alebo z hľadiska indivídua. V niektorých prípadoch sa oba záujmy zhodujú, inokedy nie. Ak sú rozdielne, obvykle je to záujem spoločnosti, ktorý dostáva prednosť, a klientove možnosti voľby sa zužujú. Z hľadiska indivídua je najpodstatnejším parametrom zariadenia rešpekt k osobnej slobode rozhodovania.

Povaha starostlivosti v zariadeniach uľahčuje zneužívanie a sťažuje kontrolu. Klient je do určitej miery vydaný napospas režimu zariadenia a pre nezasväteného, nezávislého pozorovateľa môžu byť skutočné pravidlá vnútorného fungovania zariadenia dlho nejasné. Personál má vždy mocenskú prevahu a je vždy v pokušení ju zneužiť. Najmä ak sú klientmi deti, mladiství, mentálne postihnutí, chorí, starí. Personál môže mať dianie v zariadení natoľko pod kontrolou, že sa každá prípadná sťažnosť klienta môže obrátiť proti nemu a vyvolať sankciu, pre ktorú sa vždy dá nájsť vhodná zámienka.

Výučba a vzdelávanie napĺňajú značnú časť dňa hlavne v zariadeniach pre deti a mládež. Výučba sa môže konať buď na pôde zariadenia, alebo mimo. Ak sú klienti schopní dochádzať za výučbou inam, je to lepšie; neprichádzajú o styk s reálnym vonkajším svetom a oslabujú sa ich väzby na umelý svet zariadenia. Problémy sú niekedy s tým, aby ostatné deti dokázali akceptovať deti zo zariadenia.

V našich zariadeniach sa ani personál, ani klienti nedivia tomu, že väčšinu dňa všetci obyvatelia robia to isté. Rytmus dňa je určovaný predpísaným programom, podľa ktorého klienti vstávajú, stravujú sa, pracujú, odpočívajú… .

Slovo efektivita má v rôznych typoch zariadení rôzny význam. Zariadenia, v ktorých bývajú starí ľudia, vážne psychicky chorí a či ťažko mentálne retardovaní, nemajú len udržovať svojich klientov pri živote, ale majú maximálne podporovať kvalitu života klienta. Takýto klient sa v zariadení bude cítiť dobre len vtedy, ak mu ústavný režim umožní zmysluplnejšie trávenie času, než aké by ho čakalo, keby v zariadení nebol.

Dobre fungujúce zariadenie musí mať vypracované postupy, ktoré degeneratívny vývoj blokujú. Tieto postupy musia zariadeniu umožňovať učenie a permanentnú reformu. Liečebná doktrína musí byť pružná. Musia byť podporované spätné väzby, ktoré personál informujú o skutočných potrebách klientov. Je treba, aby bolo odlíšené, čím môže klient profitovať zo spoločných programov a v čom je nutná individuálna starostlivosť. V priebehu pobytu sa klientove potreby môžu meniť, môžu sa meniť i sympatie k pracovníkom zariadenia. Bolo by dobré, keby mal klient v každej fáze pobytu k dispozícii toho, kto je v danej dobe profesionálne najspoľahlivejší a zároveň osobne najprijateľnejší.

Kombinácia skupinovej a individuálnej práce, ktorá klientovi dáva možnosť vybrať si niekoho pre individuálne kontakty, príťažlivosť terapeutického režimu pre klienta nepochybne zvyšuje. Citlivá kombinácia individuálneho a skupinového pôsobenia zvyšuje efektivitu práce s klientom, z oboch zdrojov pre seba môže klient čerpať prospešné podnety. Ak sú klienti ľudia značne sociálne hendikepovaní (deti, ľudia s mentálnym postihnutím, starí ľudia…), mohlo by byť iniciátorom prieskumu efektivity i neprofesionálne združenie rodinných príslušníkov klientov.

§ 6 ods. 2 písm. b)

b) na zabezpečenie dostupnosti informácií v jej zrozumiteľnej forme o druhu, mieste, cieľoch a spôsobe poskytovania sociálnej služby, o úhrade za sociálnu službu a o cieľovej skupine, ktorej je poskytovaná.

Pri práci s osobami so zdravotným postihnutím je dôležité podávať ľuďom informácie pre ne zrozumiteľnou formou.

Prvý axióm komunikačnej teórie znie: Nemožno nekomunikovať. Ak je klient prijatý do zariadenia a nik mu nepovie aký je režim dňa, kto je zodpovedný za starostlivosť, na čo má nárok, komu môže adresovať svoje žiadosti, čo sa od neho čaká, aký zmysel majú procedúry, ktoré ma podstúpiť, potom sa tým klientovi de facto zdeľuje: Ako individualista nás nezaujímaš, ako konkrétneho človeka s konkrétnymi potrebami a starosťami ťa neakceptujeme, si len zrnko v mlyne, príď sám na to, ako sa najlepšie prispôsobiť, a nás neotravuj. Následky sú na mieste. V nemocnici pacient trávi bezsennú noc pred banálnym vyšetrením len preto, že mu nikto nevysvetlil, v čom vyšetrenie spočíva a on si výraz tomografia spojil s rezaním tela.

Vo výchovnom zariadení je mladistvý prekvapený neočakávanou sankciou za správanie, o ktorom sa zo žiadneho zdroja nedozvedel, že nie je dovolené. Vychovávateľ mu sankciu jednoducho zdôvodní tým, že pravidlo platí v domove odjakživa, všetci ho poznajú a on sa ich mal opýtať. Atd..

V zariadení by sa nemalo stať, že riaditeľ zariadi večerný kultúrny program pre obyvateľov ústavu, avšak dve tretiny z nich o ňom nevedia, pretože personál by mal príliš veľkú námahu s ich zhromažďovaním v kultúrnej miestnosti a potom s ich premiestňovaním späť na izby. Tento príklad upozorňuje na menej nápadnú, nie však menej zhubnú podobu starorežimovej arogancie – na nedostatočnú či chýbajúcu informovanosť klientov.

Klient, ktorý nie je informovaný, skúša sám hľadať logiku ústavného režimu, sám si konštruuje hypotézy o svojom stave, o procedúrach, ktorým sa podrobuje, pričom je odkázaný na svoje predchádzajúce skúsenosti a na informácie od spoluobyvateľov zariadenia. Oba tieto zdroje orientácie ho môžu zavádzať. Hypotézy vznikajúce v prostredí, v ktorom sa personál chová nevšímavo alebo dokonca odmietavo, pochopiteľne nemôžu byť pre personál priaznivé. A nie je divu, že potom komplikujú dosahovanie cieľov pobytovej starostlivosti, komplikujú i kontakt personálu s klientmi.

Ideálne by mal klient dostať informácie o zariadení ešte pred vstupom do starostlivosti. V každom zariadení by mala byť k dispozícii brožúra, v ktorej sú spôsobom dobre pochopiteľným klientom, prípadne ich príbuzným, objasnené všetky dôležité aspekty fungovania zariadenia z hľadiska klienta (ubytovanie, stravovanie, režim dňa, typy starostlivosti..). V zahraničí umožňujú niektoré zariadenia svojim budúcim klientom, prípadne ich príbuzným, návštevu ešte pred nástupom do starostlivosti, po nej až padne rozhodnutie, či klient do nastúpi.

Po nástupe do starostlivosti by mal byť klient informovaný o svojich právach a povinnostiach. Poukaz zariadenia vyvesený niekde na chodbe ústavu nemožno považovať za dostatočné splnenie tejto povinnosti zo strany personálu. Preto je vždy nutné, aby o pravidlách pobytu niekto z personálu s klientom osobne hovoril a presvedčil sa, či klient pochopil to, čo pochopiť mal.

Klient by mal mať informácie o svojom stave, o jeho prognóze, o plánovaných procedúrach, o očakávaných výsledkoch, o očakávaných vedľajších účinkoch. Aj tieto informácie by mal dostávať s ohľadom na svoju schopnosť ich spracovávať. Tieto informácie musia byť dobre podložené kvalifikovaným posúdením stavu klienta, prípadne konzultované tými členmi profesionálneho tímu, ktorí môžu klientove potreby kompetentne posúdiť a ktorí sa prípadne budú podieľať na starostlivosti. I pacienti trpiaci smrteľnými chorobami oceňujú, keď im personál nemocnice povie pravdu, pod podmienkou, že je naďalej na ich strane a pomáha im vyrovnať sa s neodvratne prichádzajúcim koncom života.

V zariadení by mali byť vytvorené podmienky pre to, aby mohol byť klientov stav hodnotení periodicky a aby s ním taktiež mohli byť periodicky konzultované plánované postupy, k čomu niektoré zariadenia už zaväzuje zákon pri vytváraní individuálneho rozvojového plánu. Taktiež rodinní príslušníci klienta, prípadne jeho priatelia, majú nárok vedieť, čo sa s klientom počas pobytovej starostlivosti deje. Personál by im mal poskytovať tie informácie, s ktorými klient súhlasí, aby im boli poskytnuté.

Informácie o klientovi uložené v dokumentácii zariadenia je nutné chrániť proti zneužívaniu. Ak sú na papieri, je nutné ich držať pod zámkom a definovať jednoznačne okruh osôb, ktoré k nim majú prístup. Ak sú uložené v pamäti počítača, je možno ich chrániť heslom, bez ktorého nie sú z pamäti vyvolateľné. Klient má právo poznať informácie o sebe uložené v dokumentácii. Tohto práva však využívajú klienti zatiaľ len v cudzine. Naši klienti zatiaľ o tomto práve nevedia, neuplatňujú ho, personál si preto môže v dokumentácii bez zábran „uľavovať“ i od svojich negatívnych pocitov.

Zatiaľ sme uvažovali o toku informácií smerom od personálu ku klientom. Nemenej dôležité je, aby klienti mali vytvorené primerané príležitosti k odovzdávaniu informácií o sebe personálu. Zhromaždenia, stretnutia, schôdzky a „komunity“ obvykle neposkytujú ani dosť času, ani dosť súkromia na zdieľanie dôvernejších informácií. Klient, ktorý je nesmelý, depresívny, úzkostný, nezdielny, zmätený je ľahko prehliadnuteľný alebo zatienený iným. Každý klient by mal mať vždy možnosť odovzdať niekomu z personálu svoje potreby tvárou v tvár a mal by dostať záruku, že tieto informácie bez jeho súhlasu nebudú odovzdávané nikomu ďalšiemu.

Pri komunikácii je vhodné používať krátke vety, bez cudzích slov a abstraktných pojmov. Niekedy je potrebné štruktúrovať vyjadrenie do jasných bodov, otázkami si spätne overiť, či užívateľ zdieľanie pochopil. Je potrebné hľadať spôsoby, ako účinne odovzdávať informácie konkrétnemu klientovi. Zrozumiteľné informácie o možnostiach sú nutné k tomu, aby sa užívatelia mohli podieľať na rozhodovaní o podobe služby. Iba tak môže klient urobiť tzv. informovanú voľbu. Ak majú klienti rozhodovať o svojom živote, potrebujú predovšetkým poznať možnosti, medzi ktorými si môžu voliť. Niektorí potrebujú tieto možnosti vidieť na vlastné oči, iným stačí varianty ukázať na piktogramoch a pod.

Ľudia s mentálnym postihnutím často žijú v zabehaných stereotypoch. Vďaka zažitým zvykom a malej skúsenosti majú nejasnú predstavu o tom, čo by mohli zmeniť, teda aké služby by mohli skvalitniť ich život. Často nestačia len informácie o možnostiach, ale je potrebná podpora, aby si títo ľudia mohli vyskúšať niečo nové. Je žiadúce smerovať klienta postupne k obmedzovaniu rozsahu poskytovanej pomoci, pokiaľ ju je možné niečím nahradiť. Nahradzovanie časti služby neformálnou pomocou znižuje riziko, že sa využívaním sociálnej služby užívateľ bude vzdiaľovať bežnému prostrediu.

Môže sa stať, že klient je nespokojný so starostlivosťou, ktorú dostáva, prípadne sa touto starostlivosťou cíti byť poškodený, mal by mať možnosť podať si sťažnosť. Mal by byť informovaný o tom, komu ju má adresovať a akú formu má mať. O sťažnosti by mal byť vždy spísaný záznam. Zákon zaväzuje vypracovať spôsob podávania sťažností v procedurálnych podmienkach.

§ 9 zákona: „(6) Poskytovateľ sociálnej služby je povinný plniť procedurálne podmienky, personálne podmienky a prevádzkové podmienky poskytovania sociálnej služby (ďalej len „podmienky kvality poskytovanej sociálnej služby“) podľa prílohy č. 2 písm. A.

(7) Poskytovateľ sociálnej služby je povinný s postupmi, pravidlami a podmienkami spracovanými v súlade s prílohou č. 2 písm. A oboznámiť svojich zamestnancov a prijímateľov sociálnej služby v im zrozumiteľnej forme.

Vyplatí sa, keď sú najdôležitejšie pravidlá zhrnuté v zmluve o starostlivosti uzatváranej medzi klientom a zariadením. V zmluve tak stoja vedľa seba povinnosti oboch strán, klientov a personálu.

Pravidlá obvykle obsahujú

– kedy a komu je zariadenie určené,

– kedy a kde sa konajú programy, nakoľko sú povinné,

– kedy má klient voľný čas pre seba,

– kedy je nutné dodržiavať nočný kľud,

– ako sa udržuje a kontroluje hygiena a poriadok,

– ako je regulovaný individuálny kontakt medzi klientmi a personálom,

– ako je regulované vzájomné navštevovanie klientov vo vnútri zariadenia,

– ako a kedy je hodnotené správanie sa klienta v zariadení, pokiaľ je hodnotené,

– kedy a ako sa prejednávajú záležitosti týkajúce sa prevádzky zariadenia,

– kedy a za akých podmienok je možné zariadenie opustiť,

– normy týkajúce sa fajčenia, alkoholu a iných drog,

– normy týkajúce sa agresivity,

– normy týkajúce sa styku s vonkajším svetom (prijímanie návštev, korešpondencia, telefonáty),

– zodpovednosť klienta vo vzťahu k prevádzke zariadenia,

– spôsob oznamovania choroby a nárokov na liečbu,

– používanie vecí a zariadenia, ktoré majú klienti v zariadení k dispozícii,

– spôsob úhrad za škody, ktoré prípadne klient zariadeniu spôsobil,

– sankcie za porušenie noriem, prípadne okolnosti, kedy môže byť klient znovu prijatý do starostlivosti, ak bol prepustený za vážne porušenie poriadku zariadenia.

Popri písaných pravidlách existujú v každom zariadení ešte pravidlá nepísané, ktoré dopĺňajú alebo korigujú pravidlá oficiálne deklarované. Čím je rozpor medzi písanými a nepísanými pravidlami menší, tým ľahšie sa klient v prostredí zariadenia orientuje, tým lepšie môžu medzi sebou klienti a personál vychádzať. Zariadenie, ako každá inštitúcia, má tendenciu k byrokracii, ktorá prináša množstvo pravidiel, ktoré nie sú k hladkej prevádzke zariadenia nutné. Pretože nie sú funkčné, zostávajú len na papieri, prípadne sa dodržujú len formálne, naznačene. Tieto pravidlá sú balastom. Pozorovateľovi sa môže zdať, že prevádzku zariadenia prakticky nezaťažujú, pretože sa na ne príliš nedbá. Avšak vždy otravujú ovzdušie zdôrazňovaním nepotrebného a povyšovaním princípov nad záujmy klientov.

Na druhej strane sa nedá tvrdiť, že zariadenia, ktoré majú minimum pravidiel, sú zariadeniami fungujúcimi ideálne. Podstatné je, aby pravidlá tvorili koherentný celok, klientom pochopiteľný a zo strany klientov akceptovaný. Čoho sa majú pravidlá týkať, ktorú oblasť majú zachytiť určuje zákon v prílohe č. 2 medzi podmienkami kvality poskytovanej sociálnej služby.

§ 6 ods. 3 zákona: „Prijímateľ sociálnej služby v zariadení sociálnych služieb (ďalej len „zariadenie“) má právo aj

a) na utvorenie podmienok na zabezpečenie osobného kontaktu, telefonického kontaktu, písomného kontaktu alebo elektronického kontaktu s osobou, ktorú si sám určí, najmä za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, nadväzovania a udržiavania sociálnych väzieb s rodinou a komunitou a udržiavania partnerských vzťahov,

Niektoré zariadenia pracujúce na princípe terapeutickej komunity, podobne ako niektoré pobytové zariadenia vykonávajúce primárne represívne funkcie, obmedzujú návštevy príbuzných alebo ich na určitú dobu nepovoľujú. Komunitné zariadenia to robia preto, aby donútili klientov vžiť sa s kolektívom.

V ostatných zariadeniach sa postupne presadzuje tendencia umožňovať návštevy čo najčastejšie na niekoľko hodín. Malo by sa počítať s tým, že niektorý z návštevníkov budú chcieť využiť návštevu k rozhovoru s pracovníkom, ktorý je zodpovedný za starostlivosť o klienta, ktorého navštevujú. Klient by mal mať možnosť sa takéhoto rozhovoru zúčastniť. Ak je klientovi účasť odmietnutá, je nutné mu to zdôvodniť.

Klientom by malo byť poskytnuté miesto k prijímaniu návštev. Malo by byť dostatočne oddelené od miest, na ktorých iní klienti prijímajú návštevy, lebo aj pri tejto príležitosti túži každý človek po súkromí. U nás sa už tiež začínajú budovať izby, v ktorých môže klient stráviť so svojou návštevou nie len deň, ale aj noc.

§ 61 ods. 5 zákona: „Ak má poskytovateľ sociálnej služby, ktorý poskytuje celoročnú pobytovú sociálnu službu v zariadení uvedenom v § 34 až 36, 38 a 39, na to vytvorené podmienky, môže na prechodnú dobu poskytnúť, na účel udržiavania sociálnych väzieb s rodinou, partnerom a širším spoločenským prostredím, ubytovanie pre člena rodiny, partnera alebo fyzickú osobu, ktorú si prijímateľ sociálnej služby sám určí. Podmienky poskytnutia ubytovania podľa prvej vety poskytovateľ sociálnej služby určí v prevádzkovomporiadku alebo v domácom poriadku.“ (zariadenie podporovaného bývania, zariadenie pre seniorov, zariadenie opatrovateľskej služby, domov soc. služieb, špecializované zariadenie)

Zariadenie je voči komunite, ktorá ho obklopuje, cudzorodým prvkom. Ani také zariadenia, ktoré si komunita zriadila pre riešenie vlastných potrieb, nie sú nikdy dokonale priehľadné a nikdy v nich neplatia rovnaké pravidlá ako vo vonkajšom prostredí.

Zariadenie však nemôže žiť v úplnej izolácii od miestnej komunity. Využíva niektoré miestne služby a predovšetkým poskytuje zamestnanie miestnym obyvateľom. Obvykle je väčšina zamestnancov zariadenia miestnych a menšina do zariadenia dochádza.

Obec, ktorá na svojom území už zariadenie má, sa s ním taktiež naučila komunikovať. Klienti môžu v rámci svojich možností vypomáhať obci pri verejno-prospešných prácach, môžu navštevovať kultúrne, náboženské a iné inštitúcie v obci.

Ani pri tomto prieniku do miestnej komunity však nemožno počítať s jednoznačne pozitívnym prijatím klientov. Klienti sú miestnymi ľuďmi ostražito pozorovaní a každé ich vybočenie z noriem sa môže stať námetom verejných debát i sťažností. Vedenie zariadenia by malo počítať s istým neodstrániteľným napätím medzi klientmi a miestnymi obyvateľmi. Ústretovým krokom voči miestnej komunite môžu byť programy prístupné nielen klientom zariadenia, ale i akýmkoľvek iným záujemcom.

U dospelých ľudí s postihnutím platí, že by s nimi pracovníci mali jednať ako s dospelými ľuďmi. Teda rešpektovať ich súkromie, chápať ich ako partnerov, brať vážne ich rozhodnutia. Toto základné pravidlo ešte nie je všade zaužívané.

§ 6 ods. 3 zákona: „Prijímateľ sociálnej služby v zariadení sociálnych služieb (ďalej len „zariadenie“) má právo aj

b) na nenarušovanie svojho osobného priestoru okrem situácie, ktorá neznesie odklad a vstup je nevyhnutný na ochranu jeho života, zdravia alebo majetku, na ochranu práv a slobôd iných fyzických osôb alebo ochranu majetku zariadenia,“

Väčšina objektov, v ktorých sú zariadenia, neboli postavené na tento účel. Priestorové preťaženie je problémom nie jedného zariadenia. V záujme humanizácie zariadení sa dnes realizuje znižovanie počtu obyvateľov jednej obytnej miestnosti. V minulosti nebolo ničím výnimočným vidieť izbu zariadenia bez skríň, aj s 15 posteľami a úzkymi uličkami medzi nimi. Riaditelia zariadení hľadajú možnosti prestavby, dostavby objektov, aby podmienky klientov boli kvalitnejšie, narážajú však na všeobecný nedostatok financií.

Ďalším pozostatkom z minulosti je v niektorých zariadeniach nápadný nepomer medzi priestorom užívaným personálom a priestorom vyhradeným klientom. Nie je to len nepomer o výmere (existovali zariadenia, kde 4 členný personál užíval rovnakú plochu ako 40 klientov), ale aj vo vybavení. V zariadeniach sa často zdôvodňuje jednoduché vybavenie zlými skúsenosťami s klientmi, ktorí zariadenie ničia. A skutočne sa to stáva. Avšak nábytok, ktorý si klienti urobili sami alebo ho opravili, či iným spôsobom mali účasť na jeho umiestnení, už nebýva tak ničený. Tiež vhodne členený režim dňa nenecháva priestor k vybíjaniu ničiteľských sklonov.

Redukcia osobného priestoru. Tiež bariéry medzi územím personálu a územím klientov sú niekde tak málo priepustné, ako by šlo o väzenie, i keď zariadenie nie je väzením. Niekde ešte aj dnes domáci poriadok zariadenia zakazuje vstup klientov do miestností personálu. Niekde sme však svedkami aj opačného extrému – klienti vstupovali do miestnosti liberálne vedeného zariadenia bez zaklopania a bez vyzvania, takže personál bol sústavne vyrušovaný v tom, čím sa práve zaoberal. Preplnenie zariadení so sebou nesie aj redukciu klientovho osobného teritória obvykle na posteľ a nočný stolík, pričom v niektorých zariadeniach nesmie klient počas dňa posteľ užívať. Západoevrópsky štandard jedného či dvoch klientov v jednej izbe (dvoch v prípade, že klient spolubývajúceho chce) bude u nás ešte nejaký čas utópiou.

Klientovi dáva pocit súkromia nie len to, s kým môže, či musí obývať izbu, ale aj pravidlo určujúce, kto iný a za akých okolností do izby môže vstupovať. V mnohých zariadeniach personál neklope na dvere, keď vstupuje do miestností obývaných klientmi. Premyslené riešenia tohto aspektu súkromia musíme opäť hľadať na západ od našich hraníc. Môžeme tam vidieť napr. zariadenie pre rizikovú mládež, v ktorom majú izby klientov 2 kľúčové dierky – kukátka. Jednu používa klient tak, akoby patrila k jeho bytu, druhú môže použiť služba v prípade podozrenia, že klient má agresívne správanie a pod. Inak je vstup do izby celkom pod kontrolou klienta a personál by sa do nej v dobe, kedy klient nie je prítomný a nemôže dať súhlas, neodvážil vstúpiť.

Pocit domova vytvára súbor vecí, ku ktorým má človek osobný vzťah. Zariadenie by malo tejto potrebe maximálne vychádzať v ústrety a umožniť klientom zariadiť si svoje územie podľa svojho priania a vkusu, samozrejme s vylúčením predmetov, ktoré môžu ohroziť buď klienta, alebo jeho spolubývajúceho. V niektorých typoch zariadení majú dobrú skúsenosť s malými domácimi zvieratami, ktoré dokážu oživiť prostredie a poskytnúť upokojujúcu spoločnosť klientovi (nemusí ísť hneď o psy, niekto vystačí aj s akváriovými rybyčkami).

§ 61 ods. 6 zákona: „Poverený zamestnanec poskytovateľa sociálnej služby má právo v zariadení vstúpiť do obytnej miestnosti a príslušenstva obytnej miestnosti aj bez súhlasu fyzickej osoby, ktorej sa v nej poskytuje ubytovanie, ak vec neznesie odklad a vstup je nevyhnutný na ochranu života, zdravia alebo majetku tejto fyzickej osoby, na ochranu práv a slobôd iných fyzických osôb alebo ochranu majetku zariadenia.“

§ 6 ods. 3 písm. c)

podieľať sa na určovaní životných podmienok v zariadení uvedenom v § 34 až 40 prostredníctvom zvolených zástupcov prijímateľov sociálnej služby pri úprave domáceho poriadku, pri riešení vecí súvisiacich s podmienkami a kvalitou poskytovania sociálnych služieb a výbere aktivít vykonávaných vo voľnom čase; ak je prijímateľom sociálnej služby dieťa, má právo podieľať sa na určovaní životných podmienok v zariadení samo alebo prostredníctvom svojho zákonného zástupcu alebo inej fyzickej osoby, ktorá má dieťa zverené do osobnej starostlivosti na základe rozhodnutia súdu.

Základným predpokladom kultivácie prostredia zariadenia je tímová spolupráca všetkých: klientov, personálu, príbuzných, dobrovoľníkov, prípadne ďalších osôb, ktorý sa podieľajú na prevádzke zariadenia. Každý človek musí mať určitú zodpovednosť, musí mať vplyv na chod zariadenia, príležitosť k uplatneniu svojich zručností, teda k tomu, aby mohol byť ostatnými pozitívne hodnotený. Množstvo klientov prichádza do starostlivosti zariadenia s negatívnym seba hodnotením, s porušenou sebaúctou.

Prevádzku zariadenia je potrebné permanentne organizovať. Je treba zbierať informácie nutné k rozhodovaniu, vyhodnocovať ich, robiť rozhodnutia a kontrolovať, ako sú plnené. Tomu bývajú vyhradené programy, ktoré zhrnieme pod titulkom „stretnutia“. Môže ísť o tzv. komunity, na ktorých sú prítomní všetci profesionáli a všetci klienti, môže ísť len o schôdzky terapeutického tímu, o nemocničné vizity, o samostatné stretnutia všetkých zdravotných sestier alebo všetkých psychológov atd.

Okrem toho, že sa počas týchto stretnutí organizuje chod zariadenia, určujú sa na nich i normy správania a zviditeľňuje rozdelenie moci. Medzi personálom a klientmi obvykle stojí ešte tzv. spoluspráva reprezentujúca záujmy klientov, volení zástupcovia. Už spôsob rozsadenia účastníkov stretnutia v miestnosti a čas, ktorý má kto počas stretnutia k dispozícii, napovedajú, ako sa kto môže na vytváraní noriem podieľať a akú má moc. Počas stretnutí býva hodnotené chovanie klientov. V zariadeniach, v ktorých sa používa bodovací systém, sa počas stretnutí udeľujú body, ktoré pre klientov buď znamenajú výhody, alebo zobratie výhod. Medzi zariadeniami sú rozdiely v tom, nakoľko bodovanie ovplyvňuje spoluspráva, i v tom, nakoľko sa môže klient sám brániť, ak sú mu podľa jeho názoru body udelené nespravodlivo.

Pracovné aktivity sú buď bezprostredne nutné na prevádzku zariadenia (údržba budovy, varenie, žehlenie…), alebo klienti pracujú na niečom, čo s prevádzkou ústavu priamo nesúvisí, prípadne pracujú na inom mieste, za prácou dochádzajú. Prínos práce klientov pre zariadenie je očividný. Táto práca sa stáva problémom len v prípade, keď jej výsledky obohacujú niekoho z personálu, nie zariadenie a klientov. Obecne platí, že čím viac sa klienti môžu podieľať na prevádzke zariadenia, tým je pre nich zariadenie lepším miestom.

Práca by mala byť vymyslená tak, aby riziko zlyhania klienta bolo minimálne. Starším ľuďom by mohla monotónna práca vyhovovať, hlavne ženám, ktoré sú pri zaobchádzaní s malými predmetmi obratnejšie než muži a ktorým sa darí i pri stereotypnej práci spolu komunikovať. Mladý a hyperaktívny klient by mal byť zamestnaný prácou nestereotypnou, fyzicky náročnejšou a takou, ktorej výsledok je vidieť.

V rozpise denných programov nachádzame v niektorých zariadeniach tzv. relaxačné cvičenia. Konajú sa jeden až tri krát denne. Šport pestovaný s prihliadnutím k možnostiam klientov je nepochybne významnou zložkou denného režimu. Šport prevádzaný dlhodobo má pozitívny vplyv ako na telesnú kondíciu klientov, tak na ich psychický stav. Športové aktivity by mali zodpovedať veku klientov, mali by rešpektovať i ich hendikep.

Snáď vo všetkých zariadeniach, v ktorých je každodenný režim spestrovaný pobytmi v prírode, sa tento typ programu teší veľkej obľube u klientov a niekedy i u časti personálu.

Denný režim môže zahŕňať programy alebo činnosti, ktoré sa klientom javia len ako „činnosť pre činnosť“, „práca pre prácu“. Činnosti, ktoré klienti vnímajú ako nezmyselné, interpretujú skôr či neskôr ako prejav nezáujmu profesionálov, či dokonca ako sankciu. Keď sa to profesionáli dozvedia, tak sú prekvapení. Interpretácia je to však logická.

Klienti by mali mať vplyv nielen na to, čo sa v zariadení deje s nimi osobne. Ich správy o tom, ako vnímajú prevádzku zariadenia by mali túto prevádzku ovplyvňovať. Podpora toku informácií od klienta k personálu je dobrou prevenciou degenerácie režimu zariadenia do formy, ktorá viac vyhovuje zamestnancom než tým, o ktorých má byť v zariadení postarané.

Naše zariadenia, na rozdiel od tých na východ od našej hranice, netrpia nedostatkom hygieny. Skôr naopak. Hygiena je u nás jednou z najobľúbenejších posadnutostí, v mene ktorej možno klientov neustále zamestnávať.

Stolovanie v niektorých zariadeniach nie je zväčša príjemnou záležitosťou. Jedálne sú veľké, holé miestnosti, stravníci jedia natlačení pri stoloch, počas jedla panuje hluk, okamžite po jedle sa vracia príbor, taniere a odchádza sa. V rodine je jedlo príležitosťou ku kontaktu, k zdieľaniu a plánovaniu, je to rituál demonštrujúci a potvrdzujúci vzájomnosť. V niektorých zariadeniach chápe personál tento význam spoločného jedla a organizuje spôsob stolovania aj prostredie tak, aby bol kontakt medzi klientmi uľahčený a aby sa jedlo stalo udalosťou, na ktorú sa všetci zúčastnení tešia.

§ 7 Poskytovateľ sociálnej služby je povinný

a) prihliadať na individuálne potreby prijímateľa sociálnej služby,

b) aktivizovať prijímateľa sociálnej služby podľa jeho schopností a možností,

c) poskytovať sociálnu službu na odbornej úrovni,

Povinnosťou poskytovateľov sociálnej služby je prihliadať na individuálne potreby prijímateľa sociálnej služby, aktivizovať prijímateľa podľa jeho schopností a možností. Pokiaľ ide o prijímateľa umiestneného v ZSS s celoročnou pobytovou formou, aj s cieľom návratu do prirodzeného rodinného prostredia alebo komunitného prostredia.

V niektorých zariadeniach pretrváva tendencia k izolácii klientov od vonkajšieho sveta, nedostatočné rešpektovanie práv klientov a centrálne riadené poskytovanie služieb, ktoré nezohľadňuje individuálne zvláštnosti a potreby klientov. Potreby užívateľov s ťažkým postihnutím sú prehliadané – ležia na izbách s mnohými ostatnými bez podnetov, bez kontaktov s nepostihnutými ľuďmi. Potreby užívateľov s postihnutím ľahším sú uspokojované v miere, ktorá je prílišná a klientov zbytočne zbavuje možnosti uplatniť sa a niesť za seba zodpovednosť. (nové financovanie môže byť k zmene v tomto smere nápomocné)

Využívanie bežných služieb – či už s podporou ďalšej osoby, alebo bez nej – zvyšuje samostatnosť osôb s postihnutím a predstavuje krok k integrácii. Ďalším cieľom je, aby ľudia s postihnutím čo najviac rozvíjali svoje schopnosti a zručnosti, vďaka čomu by sa mohli do spoločnosti zapojiť. To znamená, aby sa naučili naviazať kontakt a komunikovať. K učeniu je potrebné vytvoriť príležitosť. Tú im v určitej miere poskytuje každý spoločenský kontakt, ale samotný kontakt nemusí stačiť. Tam kde nestačí, je potrebné ponúknuť výukový program.

Dôležitým krokom je aj osvetové pôsobenie na väčšinovú spoločnosť, informovanie o možnostiach týchto ľudí, o tom, v čom potrebujú pomoc a čo môžu zvládnuť sami. Cieľom práce s postihnutými je aj smerovanie k postupnému zmenšovaniu podpory, teda k tomu, aby stále viac robil pre seba sám klient. Tento cieľ je možné uplatňovať bez ohľadu na mieru postihnutia. Každý človek sa môže v niečom zlepšovať a následne zvládať niektoré činnosti alebo ich časť sám. Isteže poskytovať podporu klientovmu rozvoju je žiadúce do takej miery, do akej je ochotný sa na tomto procese podieľať. Rovnako ako ostatní ľudia má právo povedať, že sa už zlepšovať nechce. Ako náhle klient nie je schopný aktívnej participácie, cieľ sa mení na zaistenie kompenzácie obmedzených schopností užívateľa.

Zatiaľ len málokde je venovaná starostlivosť supervízii § 9 ods. 10 a vzdelávaniu zamestnancov § 84 ods. 20, 21. Zníženie počtu klientov na jedného pracovníka podľa § 9 ods. 10 automaticky nevedú k zmene spôsobu práce.

Vznik novej inštitúcie ani jej deklarovaná transformácia neznamenajú, že sa v nej pracuje kvalitatívne inak. Personál so zemnou prostredia neopustil stereotypy. Preto u nás viac než inde hrá rozhodujúcu úlohu vedúcu pracovník.

Personál

Funkčný tím pracovníkov musí byť zostavený podľa koncepcie zariadenia. Keď koncepcia chýba, zariadenie nepracuje dobre a nie je príťažlivé ani pre potenciálneho zamestnanca. Najľahšie je stanoviť kritériá vzdelávania a výcviku, ťažšie je posúdiť osobnostné predpoklady pre zastávanie určitého miesta.

Budúce kandidátovo pôsobenie v novom prostredí sa dá dobre predpovedať podľa výsledkov jeho pôsobenia na predchádzajúcom pôsobisku. Človek, ktorý mal podľa referencií na predchádzajúcich pôsobiskách vážne konflikty, nepresvedčivo zdôvodnené absencie, zneužíval alebo týral klientov, bude svoje jednanie ospravedlňovať zaujatosťou predchádzajúcich vedúcich podávajúcich o ňom „skreslené správy“. Všetky takéto informácie stoja za preverenie.

Úvodné interview kandidáta na prácu v zariadení s vedúcim je dobré doplniť stretnutím kandidáta s tímom, s ktorým by mal v budúcnosti pracovať. Jeho reakcie na ústavnú starostlivosť a pokusné zapojenie do práce zariadenia majú vyššiu hodnotu než výsledky psychologických testov, ktoré dokážu odhaliť len hrubé osobnostné abnormality.

Zmena pozície pracovníka v tíme zariadenia je pre vedenie niekedy zložitejším problémom než prijímanie nového pracovníka. Pri rozhodovaní o povýšení hrajú veľkú úlohu sympatie , resp. antipatie, ktoré kandidát vzbudil počas svojho pôsobenia v zariadení.

Vedúcim zariadení sa dá odporučiť zásada moderného managementu preverovať spôsobilosť pracovníkov periodicky. Pracovníci majú svoje osobné plány, ktoré sú koordinované s cieľmi organizácie. Pri previerke sa skúma, či pracovník za dané obdobie ciele dosiahol.

Jasné rozdelenie kompetencií a zodpovednosti je samozrejmým predpokladom dobrého fungovania zariadenia. Organizačne výhodné je rozčlenenie personálu do funkčných jednotiek, ktoré nesú maximálne možnú mieru zodpovednosti, rozhodovacie právomoci. Zodpovednosť je nutné mať aj ekonomickú. Funkčná jednotka môže byť pri práci s jednotlivým klientom do tej miery pružná, že konečnú zodpovednosť za vedenie prípadu prenecháva tomu, kto je v daný moment vďaka svojej profesionálnej a osobnostnej výbave najspôsobilejší prípad viesť.

Veľkým súčasným problémom našich zariadení sú neformálne podskupiny personálu, ktoré vznikli vďaka spoločným záujmom. Stáva sa, že v zariadení stále pracuje bývalý riaditeľ a ďalší pracovníci, ktorí už síce nemajú právomoci, majú však priaznivcov. Sieť priaznivcov môže zahŕňať i časť klientov, ich rodinných príslušníkov. Nové vedenie zariadenia si vytvára inú sieť.

§ 7 zákona: „Poskytovateľ sociálnej služby je povinný

d) spolupracovať s rodinou, obcou a komunitou pri utváraní podmienok na návrat prijímateľa sociálnej služby poskytovanej v zariadení s celoročnou pobytovou formou do prirodzeného rodinného prostredia

alebo komunitného prostredia s prednostným poskytovaním sociálnej služby terénnou formou, ambulantnou

formou alebo týždennou pobytovou formou, a to so súhlasom prijímateľa sociálnej služby a pri rešpektovaní jeho osobných cieľov, potrieb, schopností a zdravotného stavu.“

Zariadenie je prostredím, ktoré nahrádza domov. Personál a spoluobyvatelia domova nahrádzajú rodinu a priateľov. Preto tak ľahko vzniká napätie medzi tými, ktorý žijú v zariadení a tými, ktorý k nim síce prirodzene patria, ale môžu ich v zariadení len navštevovať. Príbuzný môžu vnímať prostredie zariadenia ako miesto, kde sa odohráva niečo, čo im nie je v plnej miere prístupné, ani priehľadné. Môžu žiarliť, pretože si predstavujú, ako ten, ktorý doteraz s nimi žil a zdieľal všetko, čo sa doma prihodilo, zdieľa čosi iné s cudzími ľuďmi a tým svojej rodine uniká.

Personál, klient a sieť klientových blízkych osôb sú tri inštancie, ktoré sa ideálne hodia k triangulácii akéhokoľvek konfliktu. Niekoľko príkladov: dievča, sirota, vychovávaná tetou, bola niekoľkokrát hospitalizovaná na psychiatrickej liečebni s diagnózou „poruchy správania“. Primárka príslušného oddelenia je v otvorenej koalícii s tetou, tieto dve ženy sú dohodnuté, že kedykoľvek bude dievča tete nadávať, bude znovu hospitalizovaná. Dôvody, prečo dievča tete nadáva nikto nikdy neskúmal. Žena stredného veku absolvovala prázdninový pobyt v rehabilitačnom stredisku, aby sa zbavila nadváhy. Po príchode domov oznámila manželovi, že bola mimo iného vyšetrená psychológom, ktorý údajne konštatoval, že jej prejedanie musí on zmeniť, aby mohla lepšie zvládať doporučené obmedzovanie v jedle. Táto žena sa pokúšala vyvolať dojem, že súhlasí s názorom odborníka, ktorý sa podieľal na jej liečbe.

Personál nemôže zabrániť všetkým pokusom o trianguláciu rodinných konfliktov. Premysleným spôsobom práce s príbuznými sa však dá predísť nedorozumeniam. Ak je niekto z personálu v kontakte s klientovou rodinou ešte pred klientovým vstupom do starostlivosti, môže rodinu kvalifikovane informovať nielen o tom, čo čaká klienta, ale môže sa pokúsiť o predpoveď toho, čo sa po klientovom odchode stane doma, prípadne môže rodine ponúknuť pomoc, keby sa sama nedokázala s očakávanou zmenou rovnováhy vyrovnať.

Tesne pred prijatím klienta do zariadenia sa robia tzv. iniciálne pohovory. Pozvú na ne pacienta, ale aj osobu ktorú považuje za najbližšieho človeka. Príbuzný dostane základné informácie o spôsobe liečby, taktiež ako by sám na pacientovej liečbe mohol participovať. Niektoré prevýchovné, prípadne liečebné systémy zapájajú príbuzných do terapeutického procesu ešte intenzívnejšie, a to logicky vo fáze vyvrcholenia liečby alebo doliečovania. Je vždy ľahšie angažovať na výchove, či liečbe príbuzných detí, než príbuzných dospelých klientov.

§ 9 individuálny rozvojový plán

§ 9 ods. 1 zákona: “Poskytovateľ sociálnej služby uvedenej v § 34 až 40 je povinný plánovať poskytovanie sociálnej služby podľa individuálnych potrieb, schopností a cieľov prijímateľa sociálnej služby, viesť písomné individuálne záznamy o priebehu poskytovania sociálnej služby a hodnotiť priebeh poskytovania sociálnej služby za účasti prijímateľa sociálnej služby (ďalej len “individuálny rozvojový plán”). Účasť prijímateľa sociálnej služby podľa prvej vety sa nevyžaduje, ak to neumožňuje jeho zdravotný stav.“

Poskytovanie sociálnej služby v zariadeniach pre fyzické osoby odkázané na pomoc inej fyzickej osoby a pre fyzické osoby, ktoré dovŕšili dôchodkový vek, je nutné plánovať (tzv. individuálny rozvojový plán“) podľa individuálnych potrieb, schopností a cieľov prijímateľa sociálnej služby, o priebehu viesť záznamy, tento priebeh hodnotiť a to za účasti prijímateľa sociálnej služby, ak to umožňuje jeho zdravotný stav. Ide o tieto zariadenia: zariadenie podporovaného bývania, zariadenie pre seniorov, zariadenie opatrovateľskej služby, rehabilitačné stredisko, domov sociálnych služieb, špecializované zariadenie a denný stacionár.

Zariadenie sociálnych služieb Komunity Kráľovnej pokoja v Radošine – Detašované pracovisko Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity

Zariadenie sociálnych služieb Komunity Kráľovnej pokoja v Radošine – Detašované pracovisko Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity

Dňa 30. októbra 2002 sa v Biskupskom kaštieli v Radošine v Komunite Kráľovnej pokoja o 15.00 hodine uskutočnilo slávnostné otvorenie Detašovaného pracoviska Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity. Stalo sa tak, po viacerých rokoch spolupráce Komunity s Univerzitou, na základe rozhodnutia Akademického senátu Fakulty a súhlasu nitrianskeho sídelného biskupa Mons. Jána Chryzostoma kardinála Korca.

Slávnosti sa zúčastnili

členovia akademickej obce Trnavskej univerzity:

– Magnificencia Prof. MUDr. Ladislav Šoltés, DrSc., bývalý rektor Trnavskej univerzity, prodekana Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej Univerzity,
– Honorability,
Ing. Libuša Radková, PhD., predsedníčka Akademického senátu Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej Univerzity,
Doc. PhDr. Milada Harineková, CsC., vedúca Katedry psychológie Fakulty humanistiky Trnavskej Univerzity,
PhDr. Mgr. Branko Tupý, moderátor Komunity Kráľovnej pokoja,

hostia:

– Excelencia Mons. ThDr. Marián Chovanec, pomocný biskup Nitrianskej diecézy
– Spektabilita Doc. PhDr. Imrich Vaško, CSc., dekan Filozofickej fakulty Katolíckej       Univerzity v Ružomberku,
Doc. Ing. Milan Belica PhD., predsedu Nitrianskeho vyššieho územného celku,
Ing. Ľubomír Bošanský, prednosta Okresného úradu v Topoľčanoch,
Ing. František Šugra, starosta obce Radošina
– zástupcovia Nadácie pre podporu občianskych aktivítNadácie pre deti Slovenska,
– ďalší hostia a obyvatelia obce Radošina.

 

Slávnostný úvodný príhovor PhDr. Mgr. Branka Tupého, moderátora Komunity Kráľovnej pokoja

Vaša Magnificencia, Vaša Excelencia, Vaša Spektabilita, Vaše Honorability, vážení hostia, vážení prítomní!
Dovoľte mi ešte raz Vás všetkých srdečne privítať na tejto slávnosti. Určite všetci, ktorí sme zapojení do tohto diela služby a pomoci chlapcom-sirotám, máme dnes veľkú radosť. Radosť z toho, že táto práca a služba životu sa ďalej rozvíja a rozširuje. Založenie detašovaného pracoviska Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej Univerzity v Komunite Kráľovnej pokoja v Biskupskom kaštieli v Radošine je znakom rozvoja a rastu.           Naša služba sa rozširuje o vzdelávací, ako aj vedecko-výskumný prvok. Je potrebné umožniť študentom sociálnej práce získať hmatateľnú skúsenosť z praxe, zo života. Na druhej strane problematika pomoci deťom a mládeži bez rodinného zázemia, najmä po ukončení  ústavnej výchovy, vyžaduje v dnešnej spoločenskej situácii zmenu a tá si vyžaduje ľudí zapálených, skúsených, ale i odborne sformovaných.

Naša spolupráca s Trnavskou Univerzitou (TU) sa začala ešte v roku 1997. V tom čase som sa obrátil listom na viacerých odborníkov pracujúcich v sociálnej oblasti. Jedným z nich bol i pán Prof.  MUDr.  L.  Šoltés, DrSc., ktorý sa v tom istom roku stal rektorom Trnavskej Univerzity. Napriek jeho zaneprázdnenosti nás niekoľko krát osobne navštívil a jeho prostredníctvom sme začali užšie spolupracovať s Fakultou humanisticky – Katedrou psychológie TU. Spoluprácu sme nadviazali s profesormi, napr. s tu prítomnou pani Doc. PhDr. M. Harinekovou, CsC., ako aj študentmi, ktorí nás stále navštevujú. Neskôr sa naša spolupráca rozšírila i o Fakultu zdravotníctva a sociálnej práce TU.

Z historického hľadiska je pozoruhodné, že tento objekt Nitrianskeho biskupstva v Radošine je spätý so samotným zakladateľom Trnavskej Univerzity kardinálom Petrom Pázmaňom SJ., ostrihomským arcibiskupom. Kardinál Pázmaň viackrát pobudol v tomto objekte. Najznámejší je jeho pobyt v roku 1602. Peter Pázmaň bol v tom čase kňazom len 5 rokov. Nitriansky biskup František Forgáč pozval ho do biskupského letného sídla v Radošine, aby tu mohol vo vhodnom a nerušenom prostredí napísať plnohodnotnú prácu na obhajobu viery. Biskup Forgáč sa v roku 1607 stal ostrihomským arcibiskupom a kardinálom. Za svojho blízkeho spolupracovníka si vybral Petra Pázmaňa. Po smrti kardinála Forgáča sa P. Pázmaň stal ostrihomským arcibiskupom v roku 1616. Snažil sa zlepšovať výchovu duchovenstva a vôbec mládeže. Hneď v roku 1616 otvoril jezuitské kolégium v Trnave. V roku 1619 daroval v Trnave tri domy: Jeden pre chudobných študentov, druhý pre študentov šľachticov a tretí pre knižnicu. V tom istom roku musel odísť do vyhnanstva do Viedne, kde trpel núdzou a mnohé príkoria. Arcibiskup Pázmaň po určitom zmiernení situácie v krajine vrátil sa z vyhnanstva a venoval sa okrem iného naďalej starostlivosti o cirkevných predstaviteľov, kňazov, ale aj svetskej inteligencie. Napriek nepokojom, reformácii a mnohým ťažkostiam neprestal účinne podporovať zriaďovanie a vydržiavanie škôl. V roku 1623 založil slávny seminár vo Viedni. V roku 1626 založil kolégium v Bratislave, v 1628 ústav pre výchovu dievčat v Bratislave. Osobitnú pozornosť venoval Trnave, kde v roku 1619 založil konvikt pre nešľachtickú mládež, 1624 pre šľachtickú mládež, 1630 seminár a nakoniec v roku 1635 Trnavskú Univerzitu s filozofickou a teologickou fakultou. Ďalšie fakulty boli založené neskôr – právnická vznikla v roku 1667, lekárska v roku 1769. Trnavskú univerzitu otvoril 13.11. 1635 na veľkej slávnosti v Dóme sv. Mikuláša v Trnave už ako kardinál, za ktorého bol menovaný v roku 1629. Organizoval stavbu nádherného univerzitného chrámu v Trnave, ktorého posvätenia sa už nedožil. Zomrel v roku 1637, ako 66- ročný, necelé dva roky po otvorení univerzity. Obetavosť P. Pázmaňa hlbšie pochopíme a oceníme vtedy, ak uvážime vtedajšie pomery. Cirkevné majetky boli zničené. Biskupi žili temer v krajnej hmotnej núdzi, lebo všetky majetky boli odňaté a príjmy skonfiškované. Kardinál Pázmaň pochopil, že príčina úpadku je v nevzdelanosti, preto počas svojho pôsobenia venoval svoje veľké úsilie, ako aj značné finančné prostriedky, ktoré získal vďaka svojej húževnatej vytrvalosti v práci, organizačným schopnostiam, osobnej skromnosti, veľkým hmotným obetám, na budovanie škôl každého stupňa.
Pri skúmaní historických faktov o osobe kardinála Pázmaňa a hodnotení terajšej našej skúsenosti možno vidieť určitú paralelu medzi kardinálom Pázmaňom a kardinálom Korcom, skúšanými najmä politickou situáciou v krajine vo svojej dobe.
Našej Komunite dal k dispozícii tento kaštieľ otec kardinál Korec v roku 1993. Po štyridsiatich rokoch bol prinavrátený Cirkvi. Vyžadoval kompletnú rekonštrukciu, ktorú sme uskutočňovali tiež s vypätím síl a za finančnej pomoci organizácií z Holandska, Nemecka, Belgicka a Rakúska. Našou snahou však nie je len poskytnúť chlapcom, ktorí sú bez rodinného zázemia a po ukončení ústavnej výchovy akoby „na ulici“, ubytovanie a základnú pomoc. Našou snahou je hľadať spôsob ako týmto mladým ľuďom pomôcť začleniť sa do spoločnosti. Ústavná výchova zanechala v ich osobnostiach hlboké stopy, strata rodiny veľkú ranu. Na Slovensku je v ústavnej výchove okolo 7.000 detí a každoročne ústavné zariadenia opúšťa 500 mladých ľudí, ktorí sú zväčša bez akéhokoľvek zázemia, nepripravení na samostatný život, na boj s ťažkosťami okolo seba, ale aj na boj so sebou samým. Preto naša služba a pomoc je náročná a vyžaduje širší záber, nie len materiálne zázemie. Najdôležitejšia je osobná formácia, rast osobnosti. Tento prístup si vyžaduje spoluprácu s odborníkmi z viacerých oblastí a prepojenie s univerzitou možno charakterizovať ako prirodzený dôsledok. Samozrejme na takúto spoluprácu sa musela nájsť dobrá vôľa na oboch stranách, za čo sme vďační vedeniu Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity, menovite Prof. MUDr. L. Šoltésovi, DrSc.  a Ing. L. Radkovej, PhD., predsedníčke Akademického senátu FzaSP TU. Verím, že naša úzka spolupráca pomôže i v terajšom procese transformácie ústavnej výchovy.
Dovoľujem si v tejto chvíli poďakovať tiež Nadácii pre podporu občianskych aktivít, Nadácii pre deti Slovenska a Kanadskému veľvyslanectvu, ktorí nás finančne podporili práve na formačné a vzdelávacie projekty.
Naša vďaka patrí na prvom mieste, po Bohu, otcovi kardinálovi Korcovi, ktorý nám prejavil dôveru a dal nám možnosť začať dielo služby a pomoci v tomto kaštieli. Otec kardinál je nám naklonený a podporuje našu službu a pomoc chlapcom-sirotám.
Na záver si dovoľujem vyjadriť tiež nádej, že si naša Komunita a naše dielo nájde postupne svoje miesto i v obci Radošina a že sa bude rozvíjať naša spolupráca i s vedením obce.

Ďakujem!

Komunita Kráľovnej pokoja 2014 © Všetky práva vyhradené BE INOVATIVE